IT regata je amatérsky závod medzi firmami zameranými na IT biznis.
Zvyčajne je to dobrá príležitosť odmeniť zamestnancov v týchto firmách,
aby si oddýchli od celodeného stresu. Neviem ako ostaní,
ale ja som si to užíval.
Prípravy
Na začiatku roka 2002 sme sa na firemnej porade dozvedeli, že naša firma sa rozhodla
zúčastniť IT regaty 2002. Bolo nám vysvetlené, že sa jedná o súťaž, do ktorej
každá firma prihlási istý počet ľudí a zvyšok zabezpečuje usporiadateľská firma, samozrejme
za patričný poplatok. Mala by to byť plavba na plachetnici v Chorvátsku,
v rámci ktorej by sa mala konať súťaž medzi jednotlivými firemnými
posádkami. Samotná súťaž má však skôr len okrajový efekt, skôr sa jedna o
reklamu pre firmu samotnú a o zrekreovanie jej zamestnancov.
Predpokladal som, že sa to bude týkať skôr manažmentu firmy a tak som to zobral
jedným uchom dnu a druhým von. Riaditeľ firmy sa však vyjadril, že hodlá z našej
firmy vybrať ľudí na základe presných kritérií, a účasť by sa mala stať formou
odmeny pre týchto zamestnancov. Kritériom pre výber sa stal nakoniec tzv. "mazácky kľúč",
pre nevojakov (počet rokov koľko zamestnanec odrobil vo firme). A vzhľadom
na to, že som jeden zo služobne najstarších, dostal som možnosť zúčastniť sa tejto
akcie aj ja. Priznám sa, že po ponuke som si nebol úplne istý že sa chcem tejto
akcie zúčastniť. Nakoniec som sa rozhodol, že to skúsim. Takúto ponuku človek
dostane iba raz za život a to treba využiť. A tak som súhlasil.
25.4.2002 - Inštruktážny večer pre účastníkov
Nejaký čas potom, som dostal z firmy pozvánku na
inštruktážny večer účastníkov IT regaty
. Pozvánka obsahovala zopár strohých údajov o programe. Potešujúcim bodom
programu bolo okrem iného i občerstvenie vo forme švédskych stolov. Samotné
stretnutie sa malo konať večer o 19.00 v reštaurácii Auspitz v Bratislave, na
brehu Dunaja. Zhodou okolností je mi toto miesto dobre známe, lebo som tu
asi rok pred týmto stretnutím mal svadobnú hostinu. Stretli sme sa tu
všetci účastníci, či už od nás, alebo z iných zúčastnených firiem. Skrátka všetci tí,
ktorí mali neskôr spolu zdielať podobný osud na palubách malých plachetníc hojdajúcich
sa na hladine mora. No a boli tu tiež samotní usporiadatelia akcie,
t.j.
Yachting Global
,
IT asociácia Slovenska
,
ELCOP
,
SANY
a
InfoTrendy, príloha časopisu TREND
.
Najprv sme boli poučení, ako by mala prebiehať samotná súťaž.
Tá by mala trvať len 3 dni. Zvyšné dni by mali byť vyplnené tréningom,
nakoľko sa predpokladalo, že väčšina z nás sa bude plaviť na plachetnici prvýkrát v živote.
Dozvedeli sme sa, že tí, ktorí nemajú vlastného kapitána lode zo skipperskými
skúškami, dostanú prideleného kapitána od usporiadateľskej firmy.
Náš kapitán
tu ešte nebol, ale mal sa prísť predstaviť priamo do firmy. Bolo nám povedané
všetko o pravidlách, či už písaných, alebo nepísaných. A nakoniec sme sa dozvedeli
nejaké praktické rady ohľadom oblečenia. Súčasťou večera bolo i video z
predchádzajúcich akcii. V podstate sa mi z nadobudnutých informácií črtala celkom
dobrá akcia. A na záver sme si ešte dali dobre do nosa z pochutín, počas recepcie.
Našu skupinu tvorili Ivan Bock, Miro Uhlár, Jano Debnár, Roman Vrzoň, Laco Koiš
a ja. Ďalší do skupiny k nám pribudol Juraj Sabaka z
IT asociation
. No a zatiaľ nám ešte neznámy
kapitán Milan Minarič
. Šéfom výpravy za Login sa stal Miro Uhlár.
Ešte pred odchodom sme sa zbežne dohodli na predbežných prípravách. Neskôr
padlo rozhodnutie že kuchárom výpravy sa stal Ivan Bock, a jeho prvou úlohou sa
stal návrh jedálneho lístku. Raňajky a veľkú časť večerí zabezpečoval
usporiadateľ, ale obedy sa mali variť priamo na lodi. Takisto dodržiavanie
"pitného režimu" mali na starosti samotné posádky, ako sme sa dozvedeli, na ten sme
si mali dávať obzvlášť pozor. Toto nám neskôr potvrdil i náš kapitán Milan.
O natočenie videozáznamu sa mal postarať Laco Koiš. Taktiež sme doladili
dopravu do
ROGOZNIC-e
. Ten sa nám mal stať domovským prístavom na týždeň.
Ja spolu s Romanom sme mali ísť s Jurajom Sabakom v Saabe a zvyšok mal ísť
na firemnej Octavii.
11.5.2002 - 1.deň
Skoro ráno vyrážam s manželkinou pomocou na benzínovú pumpu na Einsteinovej
ulici v Petržalke. Tu máme dohodnuté miesto stretnutia s Jurajom. Zakrátko
po mojom príchode už vidím prichádzať Saab. Po malej reorganizácii batožiny
v kufri auta, som sa rozlúčil s manželkou a vyrazili sme. Ešte sme sa rozhodli zastaviť
v Tescu, kde si Juraj dokupoval dáke veci. Ja som zatiaľ s Romanom čakal v
aute. Samozrejme že po krátkom čase sa reč zvrtla na hokej. Dnes hráme finále
s Rusmi, takže je naozaj o čom rozprávať. Za krátky čas sa k nám pridáva i Juraj.
Ale to už vyrážame na hranice. Najväčšie obavy máme, či sa nám podarí nájsť
televízor kde si budeme môcť pozrieť finále. Hranice prechádzame bez
problémov. Juraj na to šliape a Saab letí ako po masle. Prechádzame hranice
do Slovinska. Máme len krátke prestávky na občerstvenie a zopár káv.
V Slovinsku pustil Juraj za volant Romana, lebo už bol unavený. Romanovi
chvíľu trvalo, než si zvykol na automatickú prevodovku.
Predsa len človek zvyknutý na manuál sa snaží ľavou nohou nahmatať spojku
a tá je tu žiaľ nahradená brzdou. V Chorvátsku sa zase za volant vracia
Juraj. Ešte sa pomocou SMS dohadujeme z druhou skupinou, ale vyzerá to že
sú niekde ďaleko za nami. Chvíľu sme mali problém nájsť
marínu v PRIMOŠTEN-e
. Nakoniec sme ju pomocou plánku šťastne našli. A tak sme tu.
Marína KREMIK v PRIMOŠTEN-e
. Vyzerá to tu dobre. Sú tu jednak odstavené
súkromné lode, ale i charterové pre tých chudobnejších ktorí si tieto môžu zapožičať.
Ako sme sa neskôr dozvedeli taká plachetnica pre skupinu s vlastným skipperom
nakoniec nie je až taká drahá. V maríne nás privítal
Fero Lindner
.
Ešte sme si zabehli schladiť smäd do neďalekej reštaurácie. Pivko nám padlo
veľmi dobre. Za chvíľu sme sa zvítali s
Milanom, naším kapitánom
, a vzápätí
sme si už prezerali
našu loď
. Máme pridelenú loď
Bavaria 44
. Na prvý pohľad vyzerá veľmi dobre. Chvíľu váham než vstupujem na palubu,
predsa len prejsť po úzkej doske nad vodou na kývajúcu
sa loď, nie je až taká sranda. Milan nám spravil krátku exkurziu po lodi. I
vnútorné vybavenie lode je perfektné. Kabínky pre posádku sú rozdelené po dvoch.
V strede je väčšia miestnosť s kuchyňou s väčším stolom, sedačkou pre celú
posádku a kapitánskym stolíkom. Sú tu dva záchody aj so sprchami. Stihneme
ešte malý prípitok, ale to už dorazila i druhá skupina našej posádky. Rýchle
sme sa zvítali a vzápätí sme už nosili veci na loď. Trochu som sa zarazil nad
množstvom materiálu na dodržiavanie pitného režimu, ale veď radšej viacej
ako málo. Dnes nás ešte čaká cesta loďou do
ROGOZNIC-e
kde budeme celý nasledujúci
týždeň. S kompletnou posádkou ideme načerpať naftu a Milan ešte dáva skontrolovať
miestnemu technikovi klinový remeň a voľnobeh. Potom, sa zatiaľ
na motor plavíme do
ROGOZNIC-e
. To už ale každý mysli na to, ako sa dostať
k televízoru s hokejom. Ale i tak je plavba príjemná, lebo už nie je také horko
a navyše sa ochladzujeme vínnym strikom. Milan nám zatiaľ poskytol základné
informácie o jachtingu. Zanedlho sme dorazili do
ROGOZNIC-e
a pristáli medzi
ďalšími účastníkmi pri brehu.
Marína FRAPA
je ešte lepšie vybavená ako
marína KREMIK
. Zúčastnili sme sa spoločenskej večere a slávnostného programu. Ako
sme zistili, v reštaurácii, kde sa budeme stravovať je i televízor a
čašník nám sľúbil že pre "Slovački" nastaví hokej. Takže po večeri
sme zasadli k televízoru a s napätím sledovali
finále
. Stálo naozaj za to a miestni a
ostatní uhladení hostia z nás boli mimo, keď sme hlasitými výkrikmi povzbudzovali
Slovákov pri získavaní zlatej medaily. Chorváti hokej veľmi nesledujú, ale
samotné fandenie ovládajú úplne dokonale z futbalu. Medailu sme samozrejme
poriadne oslávili. Pípanie SMS z domova nemalo konca kraja, Jurajovi dokonca
prichádzali SMS, s každou zmenou stavu. Po krátkej oslave sme sa rozhodli uložiť
k spánku v očakávaní zajtrajšieho dňa. Ja som nafasoval kajutu s Romanom
Vrzoňom. Narýchlo som zaľahol a zaspal. Spalo sa mi výborne.
12.5.2002 - 2.deň
Ráno sme vstávali okolo 9.hodiny. Ja som vstal trocha skôr a trochu som sa
prešiel po maríne. Keď som sa vrátil na palubu, už tu sedel Milan so skipperom
z jednej súťažnej lode. Popíjali miestnu špecialitu "Travaricu". Tak som hneď
nafasoval svoj prídel a počúval reči starých ostrieľaných morských vlkov. Pomaly
začínali vychádzať z podpalubia aj ostatní a pripájali sa k nám. Keď sme sa ako-tak
skompletizovali, vyrazili sme na
raňajky
. Raňajky boli veľmi bohaté a chutné. V rámci
raňajok sme sa dozvedeli plán na dnešný deň. Dnes bol prvý tréningový deň. Mali
sme sa naučiť základné ovládanie lode. Resp. aby som bol presnejší, ako treba
vypomáhať skipperovi pri riadení lode. O cieli cesty mal rozhodnúť skipper. Ešte
pred vyplávaním sa premeriavali lode a vyrátavali handicapy pre závod. Milan
sa po porade s nami rozhodol ísť smerom dole na juh. Rozdelil nám úlohy, počas
vyplávania. Najprv sa vytiahla lavička. Potom sme uvoľnili zadné laná, a nakoniec
predné lano. Toto sa hodilo nabok do vody, čo najďalej od lode, aby sa nezaseklo
do lodnej skrutky. Keď sme vyšli z doku, tak sme poodväzovali balóny, z obidvoch
strán lode, ktoré slúžia na to, aby chránili boky lode od nárazov na ďalšie
lode v doku. Tieto sme spolu s lanami uložili do priestoroch v lavičkách lode.
Zároveň nás Milan naučil ako lana zviazať, aby sa dali ľahko rozviazať pri ďalšom
použití. Takže vyplávanie z prístavu sme mali za sebou. Plavili sme sa zatiaľ na
motor. Až keď sme boli ďalej za
ROGOZNIC-ou
a ďalej od pobrežia, vypli sme motor
a prvýkrát sme si vyskúšali ako sa rozbaľujú plachty. Naučili sme sa ako sa
pracuje s hlavnou plachtou a kosatkou. Ako sa šponujú a trimujú plachty.
A ako sa plaví na všetky typy vetra. Ono takto vyzerá jednoducho, ale keď riadne
zafúka, tak sa loď v pohode dostane do 45 stupňového,
pripadne i väčšieho náklonu. A potom nie je žiadna sranda behať po palube. To
už človek radšej sedí a drží sa všetkého čo sa dá. Počas plavby sme preplávali
okolo
Malého a Veľkého DRVENIK-a
. Potom sme si vyskúšali kotvenie v malom
zálive pri pobreží. Ja s Lacom Koišom sme sa rozhodli vyskúšať záchranný čln
a doplavili sme sa v ňom na breh. Laco sa pokúšal urobiť akčné zábery s
videokamerou. Nakoniec sme boli radi, keď sme šťastne doplávali späť k lodi.
Zastávku sme zároveň využili na prípravu prvého obedu na lodi. Ivanovi sa obed
naozaj vydaril a zožal pochvalu zvyšku posádky. Zároveň sme upustili z pôvodného
plánu striedať sa pri varení, a zvolili sme novú variantu, keď Ivan zostal
hlavným kuchárom a menili sa len pomocníci v kuchyni. Návrh na vykúpanie sa v
mori sme však zamietli. Bolo síce slnečné počasie, ale trocha pofukovalo
a more určite nebolo najteplejšie. Po obede sme vyplávali ďalej. Mimo zálivu na
otvorenom mori začalo riadne pofukovať, a tak sme zažili naozaj slušný náklon
lode. Keď už sa voda valila po bočnej palube lode, nebolo nám všetko jedno.
Ale Milan nás ubezpečil, že táto loď je vyvážená tak, že prevrhnutie len tak
nehrozí. Prakticky sa plachty môžu skoro dotýkať vody, a ešte stále by sa loď
mala vrátiť do pôvodnej polohy. Toto nás síce ukľudnilo, ale úplne nepresvedčilo.
A tak sme strach eliminovali dôsledným dodržiavaním pitného režimu. I keď i toto
pri takomto náklone lode nebolo jednoduché. Manévrovať za silnejšieho vetra
vyžaduje dobrú súhru celej posádky. Natočenie lode sa zabezpečuje prehodením
kosatky na druhu stranu so súčasným stočením kormidla. Kosatka sa prehadzuje
pomocou 2 kladiek, pričom je každá na jednej strane. Na prvej kladke je potrebné kosatku
uvoľniť a na druhej je ju potrebne pritiahnuť. A toto všetko musí byť dokonale
zosynchronizované. Od nacvičenia tohto úkonu môže závisieť úspech lode.
Ďalej už len treba vedieť správne dotrimovať plachty, a nájsť ten správny
uhol aby loď čo najviac brala vietor, a súčasne aby sa veľmi neodkláňala od
cieľa cesty. Zaujímavé je, že plachetnica dokáže plávať v pohode aj pri protivetre,
a len v malom uhlovom rozsahu nedokáže napredovať. To sa dá eliminovať
križovaním. A ešte zaujímavejšie je, že nie je najoptimálnejší vietor presne od
chrbta, ale mierne zboku. Doplavili sme sa až na dohľad k ostrovu SOLTA a tu sme
loď otočili naspäť. Pri spiatočnej ceste sme zistili ako rýchlo sa môže zmeniť vietor,
či už otočiť alebo zmeniť smer. Šťastne sme sa doplavili až do prístavu.
Stiahli sme plachty a pokračovali na motor. Pri pristávaní sme si zase nacvičili
všetky úkony, len v opačnom poradí ako pri vyplávaní. Už sa zvečerievalo
a my sme boli radi, že sme sa doplavili bez väčších problémov a kompletní. Večer
som si ešte vyrazil do dedinky. Keď som sa vrátil bol odliv. Lavička na loď bola
snáď v 45 stupňovom uhle smerom dole a chvíľu mi trvalo než som sa odvážil po
nej zísť dole. Ešte som si vybehol vybaviť hygienu a zaliezol spať.
13.5.2002 - 3.deň
Ráno som vstával zasa skorej. Po včerajšku som bol trochu opálený. Dnes bolo
krásne slnečné počasie. Po hygiene nasledovali výborné a bohaté raňajky. Keď sme
skončili a vracali sa naspäť na loď,
organizátori
už oblepovali lode znakmi jednotlivých firiem
, za ktoré mali lode súťažiť. Dnes bol druhy tréningový
deň. My sme sa tentokrát rozhodli vyraziť hore až niekde k
ostrovom KORNATI
. Bola to dosť dlhá trasa. Dnes vietor až tak veľmi nefúkal. Pokojne sme
trénovali križovanie, vyťahovanie a skladanie plachiet. Milan nás poučil čo to
o námornej navigácii. Na palube bola samozrejme GPS aj s mapou, takže navigáciu
nebol problém zvládať. Keďže bolo pekne, tak sa väčšina posádky len tak
pofľakovala po palube, pripadne sa snažila čítať, alebo opaľovať. Pitný režim
sme dôsledne dodržiavali. Podaktorí sa dokonca dostali aj ku kormidlu. Zo
začiatku to síce obnášalo, zopár kapitánskych otočiek, t.j. otočka o 360
stupňov keď plachty stratia vietor.
Ostrovy KORNATI
som už v minulosti navštívil.
Bol som tu v roku 2000 a išli sme sa pozrieť výletnou loďou na tieto ostrovy.
Už vtedy sa mi veľmi páčili. Ostrovy sú síce z väčšej časti
opustené, ale sú na nich dôsledne rozárendované parcely, rozdelené kamennými
múrmi. Na skalách rastú len malé stromčeky, zrejme olivy. Len väčšie ostrovy
sú osídlené. Na niektorých z nich sa nachádzajú malé vojenské základne, ešte z
čias vojny. Cestou sa nám podarilo zazrieť aj americkú vojnovú loď. Zrejme sa
tu Američania po vojne akosi pozabudli. Obed, pod odborným vedením Ivana, bol
dnes zase skvelý. Dnes som si odskúšal, čo to obnáša umývať hrnce v podpalubí
naklonenej lode počas plavby. Náklon našťastie nebol veľmi veľký, takže som to v
pohode spolu s Janom zvládol. Cestou naspäť vial veľmi slabý vietor a my sme sa len
pomaly vliekli. Keď sa začalo stmievať, tak sme to vzdali, stiahli sme plachty
a ďalej pokračovali na motor. Do maríny sme dorazili už skoro za tmy. Tu som
zistil, že moje nohy chytili sýto červenú farbu. A hriali. Ale ako. Bolo mi jasné,
že zajtra si už kraťasy budem musieť odpustiť a namiesto nich si budem musieť
dať dlhé nohavice. Večer som sa ešte poprechádzal po maríne. Až teraz som zistil,
aká je vlastne veľká. Po hygiene som zaľahol spať a i napriek rozpáleným nohám
som v krátkom okamžiku zaspal.
14.5.2002 - 4.deň
Vyspal som sa skvele i napriek spáleným nohám. I napriek tomu, že som mal
vždy problém zaspávať vo vlakoch, autobusoch a autách, na lodi sa mi vždy spalo
výborne. Dnes je prvý súťažný deň. Je cítiť väčšie napätie ako v predošlé dni.
Medzi posádkami a hlavne ich kapitánmi sa vedu silácke reči, no proste psychologický
boj začal už teraz. Ako nás Milan upozornil s našou loďou sa bude vyhrávať trochu
ťažšie. O 8.hodine sme si dali raňajky. Potom nasledovala
porada kapitánov.
My sme zatiaľ na lodi s napätím čakavali na výsledky porady. Cieľ dnešného preteku
sa podľa plánov stala
PALMIŽANA
na ostrove Sv. KLEMENTA. Je to smerom na juh,
v blízkosti ostrova HVAR. Pretek sa mal začať o pol desiatej. Už po 9. hodine
sme vyrazili z maríny do blízkosti štartovej čiary. Tá bola určená bójami a
motorovým nafukovacím
člnom organizátorov
. Závod začína tak, že do štartu lode
krúžia v blízkosti štartovej čiary a snažia sa obsadiť čo najlepšiu pozíciu,
aby tesne po štarte prešli čo možno najväčšou rýchlosťou cez štartovú čiaru.
Samotný štart je odpočítavaný pomocou vysielačky na palube lode. A tak sme krúžili
a hľadali vhodnú pozíciu pre štart. Po štarte sme preťali štartovú čiaru medzi
prvými. Ale to bol ešte len začiatok dnešného dňa. Až teraz v priamej konkurencii
bolo vidieť kvality jednotlivých lodí. Keď vedľa nás prešla loď s rovnako
nastavenými plachtami a s tým istým vetrom, vedeli sme že to nebude vôbec jednoduché.
Neskôr sa lode trochu roztiahli a každá zvolila inú taktiku. Niektoré zostali pri
pobreží, iné sa vytiahli ďalej na more. Tým sa síce trasa predlžila, ale zase
sa na druhú stranu vyhli spomaleniu medzi ostrovmi, keď ustal vietor. Vedeli sme
síce približne odhadnúť našu pozíciu, ale len veľmi približne. I napriek
tomu sme
našej lodi
dali prezývku"tanker", a už z nej bolo jasné na akej pozícii
sme sa nachádzali. Naším jediným porovnateľným súperom sa stala
loď Twistu/PosAmu
, nakoľko aj oni mali Bavariu, s podobnými parametrami, navyše s
väčším handicapom. Prechádzali sme zasa popri ostrovoch
Veľký a Malý DRVENIK
.
Tentokrát sme však pokračovali ďalej. Počasie bolo slnečné, vietor zatiaľ ako-tak
pofukoval, a my sme robili čo sa dalo, aby sme boli rýchlejší. Príjemným
spestrením boli delfíny, tie však boli veľmi ďaleko od nás a zazreli sme ich len
na chvíľu. Miestami vietor začal opadávať, takže sme sa začali vliecť krokom.
Obed pripravil Ivan a znova sa mu podaril. Hlad nás neopustil ani
napriek nervovému vypätiu. Slnko svietilo tak, že som ho cítil i cez dlhé šusťáky.
Zvyšok tela a hlavne tvár, nos a uši som si poctivo natieral, nechcel som aby
dopadli tak ako moje nohy. Postupne sa z nás súťažné napätie opadlo. Pochopili
sme, že dnes to bude o kvalitách jednotlivých lodí, a trochu o šťastí. Kvality
nášho tankera sme už poznali a šťastie sa dnes tiež s nami nekamarátilo a tak sme
do
PALMIŽAN-y
dorazili ako posledný. Tesne pred nami dorazil Twist. Marína v
PALMIŽAN-e
bola podstatne menšia ako v
ROGOZNIC-i
. Lode tu boli pripevnené
o drevené móla. Ale na druhú stranu voda tu bola nádherne čistá a plná rýb. Samotný ostrov
bol kamenistý a z väčšej časti pokrytý lesom. Ani sme sa nestihli poriadne
poobzerať, už sme sa presúvali na slávnostnú večeru. Ta sa konala v reštaurácii
v inej časti ostrova. Cestou cez les nás zaujali oblasti plné kaktusov všetkých
možných druhov. Takže to tu skôr vyzeralo ako v Mexiku. V reštaurácii nás usadili
vonku za dlhé drevené stoly. Na pitie tu bola domáca travarica v demižónikoch a
minerálka. Ale to už začali nosiť na stôl. Ako predjedlo bol výborný chlieb
natretý masťou a nejakými pomazánkami. Ako hlavne jedlo bola pečená ryba na rošte,
myslím že treska. A tak sme hodovali, prekárali sa so susedmi súpermi. Ferovi
Lindnerovi Milan navrhol aby vznikla samostatná kategória tzv. Bavaria cup, pre
súťažiacich na tankeroch. Naša pripomienka bola síce uznaná ale nakoniec
sa nezrealizovala. Fero nám vysvetlil že to sú nové lode a papierovo sú porovnateľné
s ostatnými. To, že sú až o toľko pomalšie, sa zistilo až počas pretekov. Nám
to v podstate až tak veľmi nevadilo. Prišli sme sa hlavne odreagovať od práce. Ako sme
sa dozvedeli jedna z posádok mierne poškodila loď, keď nabehla na plytčinu.
Inak všetky posádky dorazili v poriadku. Počas hostiny sme zaliezli i dovnútra
reštaurácie, a bolo sa veru načo pozerať. Majiteľ, miestny umelec, vyzdobil
reštauráciu vlastnými obrazmi s námorníckou tematikou a nejakými starožitnosťami
povyťahovanými z mora. Celkom sa mi táto reštaurácia páčila. Spať sme išli
až neskoro večer, vo veselej nálade.
15.5.2002 - 5.deň
I keď som zase vstával medzi prvými, vyspal som sa výborne. Rýchle som si
vybavil hygienu, obliekol som sa a vyrazil som do lesa smerom k reštaurácii.
Chcel som si nafotiť nejaké zábery. Podarilo sa mi nakoniec prejsť až k moru
na druhej strane ostrova a nafotiť zopár pekných záberov. Keď som sa vrátil naspäť,
väčšina ľudí už bolo hore. Podaktorí sa rozhodli schladiť sa v mori.
I od nás sa nejakí odvážlivci vrhali do mora. Ja som sa rozhodol, že ma
do studenej vody nikto nedostane. Roman vytiahol pytliačku (malú udičku) a
skúšal uloviť nejakú rybu na spestrenie nášho jedálneho lístka. Už to skúšal
počas plavby, no bol neúspešný. Tu však bola voda taká čistá, že bolo vidieť až
na dno, a v nej húfy rybiek. Teraz bol síce Roman úspešnejší, ale i tak ulovil
len malú rybku, a tú sme nakoniec vrátili do mora. Dnešný štart pol zase o pol
desiatej a cieľom bola
ROGOZNIC-a
. Aby bola plavba zaujímavejšia, tak sa
zvolili iné kontrolné body. Dnes to vyzeralo podobne ako včera. Počasie bolo
nádherné len vietor vyzeral byť poslabší. Potom čo sme odštartovali ešte
pofukovalo, no neskôr vietor úplne poľavil. Stalo sa nám dokonca že na šírom mori,
potom, ako sme mali celkom slušnú rýchlosť, vietor v priebehu minúty úplne ustal
a my sme zostali úplne stať. Hladina okolo nás bola zrazu ako zrkadlo, a my sme
len neveriacky pozerali na úplne ovisnuté plachty. Potom sa síce trochu rozfúkalo
a my sme sa pohli ďalej. Začínalo to byť naozaj únavné. Ale bol to optimálny čas
na prípravu obeda, čo Ivan hneď i využil. Po obede som sa rozhodol počítať
si nejaké časopisy v podpalubí. Skončilo to tak, že som zaspal. Prebral som sa,
až keď sme plávali do maríny. Ako som sa dozvedel, pretek už skončil. Cieľ sa
navyše posunul ďalej, mimo záliv, lebo v ňom bolo bezvetrie a nebolo možné sa
do zálive dostať na plachty. Toto potom spôsobilo menšie problémy pri rozhodovaní.
Ako som sa neskôr dozvedel, 2 lode sa mierne zrazili, ale nič vážnejšie sa nestalo.
Naše umiestnenie bolo také isté ako včera. Dnes sme si však z toho nerobili
ťažkú hlavu. Potom čo sme dorazili do maríny, dali sme sa trochu dokopy. Dnes
sme mali individuálnu večeru, a tak sme sa rozhodli vyraziť do
ROGOZNIC-e
, a
navečerať sa tam. Trocha sme sa poprechádzali. Chvíľu nám trvalo než sme našli
ten správny podnik. Nakoniec sme objavili
posádku SAP-u
v jednom podniku v centre,
tak sme tu zasadli aj my, k vedľajšiemu stolu. Bol nádherný teplý večer, jedlo
bolo výborné. Navyše sme pri platení zistili že tato večera pôjde na účet LOGIN-u
z reprezentačného fondu firmy, čo nás celkom potešilo. Dobre najedený sme sa
pomaly odobrali do maríny, vybavili si hygienu a zaľahli spať.
16.5.2002 - 6.deň
Dnes bol posledný súťažný deň. Trasa mala byt kratšia, a mal to byť v podstate
len okruh okolo blízkych ostrovov. Po včerajších skúsenostiach so slabým vetrom
to bolo rozumné rozhodnutie. Ja som ako obvykle vstal skôr, ale i tak dobre
vyspatý, som sa rozhodol spraviť si rannú vychádzku do
ROGOZNIC-e
a nafotiť zopár
záberov. Podarilo sa mi nafotiť rybí trh a dostal som sa až na koniec výbežku
polostrova, na ktorom toto mestečko sídli. Keď som sa vrátil, pripojil som sa k
raňajkám. Po raňajkách a porade nám Milan ukázal na mape dnešnú trasu. Mal
sa spraviť malý okruh okolo ostrovov smerom na sever a vrátiť sa spať k
ROGOZNIC-i
.
My sme sa dnes rozhodli vynaložiť veškeré úsilie na predbehnutie
posádky Twistu/PosAmu
v rámci Bavaria Cupu. Chceli sme aspoň zaznamenať čestný úspech.
Vyrazili sme klasicky o pol desiatej. Vietor pofukoval decentne. Navyše trasa viedla
medzi ostrovmi popri pobreží, takže bolo nutné prejsť cez hluché pásy bez vetra.
Jeden takýto prechod sa nám skoro vypomstil. Rozhodli sme sa do takéhoto pasu
vojsť bližšie pri pobreží, kde vyzerali byt väčšie vlny. Loď sa v páse prakticky
zastavila a my sme zostali bez vetra. Navyše nás začal unášať prúd k pobrežiu.
Nebolo nám všetko jedno. Ak by sme sa dostali príliš blízko k pobrežiu, boli
by sme nútení naštartovať motor, čo by nás automaticky diskvalifikovalo. Našťastie
sme z pásu vybehli skorej ako bolo toto nutne. Pomaly sme križovali k ďalšiemu
ostrovu, na ktorom bol ďalší kontrolný bod. Po prejdení okolo ostrova sme zistili
že ďalšia Bavaria je tesne pred nami. Teraz sa v nás začal prebúdzať súťažný duch
a robili sme čo sa dalo, aby sme ich predbehli. Poriadne sme natrimovali plachty.
Stále sme hľadali to správne nastavenie plachiet. A vyplatilo sa. Pomaly, ale iste,
sme loď predbehli a mierili k cieľu, ktorý tvorila červená bója a loď
usporiadateľov na dohľad v popredí. Miestami sa už zdalo, že nás predbehnú, ale
nakoniec sme si predsa len udržali prvé miesto. Po prejdení cieľovou čiarou sme
si šťastne oddýchli. predsa len sme raz neboli poslední. Keď sme sa po
otočke míňali z
loďou Twistu/PosAmu
vzájomne sme si zatlieskali. Bol to naozaj
pekný súboj, a vedeli sme sa vcítiť do vzájomných pocitov. Mali sme ešte dostatok
času a preto sme sa rozhodli pokračovať ďalej smerom dole. Najprv sme prišli
čo najbližšie k majáku MULO. Je to krásny murovaný maják na maličkom ostrovčeku.
Tu sme si nafotili zopár záberov a potom sme zakotvili v zátoke kde sme kotvili
prvý deň. Bolo nádherne a po dobrom obede sme sa tentokrát rozhodli okúpať.
A tak sme tam, vyzlečení na Adama, šantili ako malé deti. Voda bola dobre studená,
ale dokázala nás dobre osviežiť. Navyše na zadnej časti lode bola akási provizórna
sprcha, takže sme mohli zo seba zmyť slanú vodu. A potom sme v kľude na motor
došli naspäť do maríny. Súťaž už skončila a napätie opadlo. I tí najväčší rivali
sa ukľudnili. Tak sme tam posedávali na lodiach alebo na móle a bavili sa o
výsledkoch. Zároveň sme spomínali na zážitky z jednotlivých plavieb. Večer nás
čakala slávnostná večera a
vyhodnotenie súťaže
. Vyhral
SAP
, druhý skončil
TREND
a tretí
Elektrovod
. My sme skončili na poslednom mieste.
Twist+PosAm
sa stal víťazom Bavaria
Cupu a dostal krásnu symbolickú porcelánovú korytnačku. Po večeri nasledovala
voľná zábava. Celkovo bol každý z tejto akcie nadšený. Ja som sa nezdržal dlho.
Ešte som stihol zachytiť, ako
posádka SAP-u
zhodila ich kapitána
do vody
. Milan
bol možno v tej chvíli rád že sme nevyhrali. Potom sa veselie trochu ukľudnilo.
Pomaly som zaspával, pri vzdialených zvukoch harmoniky. To si tu nejaká partia z
Čiech robila svoju vlastnú malú oslavu.
17.5.2002 - 7.deň
Dnes sme vstavali neskoršie. Raňajky boli posunuté na 10.hodinu. Potom bola
záverečná porada kapitánov. Mali sme voľný deň a my sme ho využili na návštevu
mestečka
TROGIR
. Doplavili sme sa tam priamo na lodi. Šlapali sme na motor. Pred
TROGIR-om
sme zhodou okolností narazili na súťaž malých plachetníc. Mali sme
chvíľu problémy s nájdením miesta pre loď. Pri brehu sa nedalo zakotviť. Nakoniec
sa nám podarilo ukecať službu v miestnej maríne. Ta nás pustila na jedno voľné
miesto s tým, že Milan musel zostať na lodi, aby v prípade že by sa vrátila loď,
ktorá tu mala rezervované miesto, mohol odplávať. Slnko dobre pražilo. Ale
mestečko bolo naozaj pekné. Staré kamenné domčeky okrášľovali nielen krásne
nábrežie, ale i centrum mestečka. My sme využili miestne trhovisko na zakúpenie
suvenírov domov. Bolo to ťažké rozhodovanie. Veď to každý pozná. Keď človek
pozerá na suveníry zdajú sa mu pekné, a doma si väčšinou hovorí, čo to
kúpil za blbosť. Nakoniec som i nákup suvenírov ako-tak zvládol. Vrátili sme sa
na loď asi do 2 hodín, otočili sa a pokračovali naspäť. Dnes sme mali zaviesť loď
do domovského prístavu v
PRIMOŠTEN-e
. Po tom čo sme dorazili, doplnili sme nádrž
doplna, vypratali si veci do aut a loď odovzdali Ferovi Lindnerovi. Všetko bolo
v poriadku. Rozlúčili sme sa a rozdelili sa do áut. Mňa s Romanom, takisto ako
sem, viezol naspäť Juraj. Nasadli sme do klimatizáciou vychladeného auta a pohli sa
smerom domov. Juraj šlapal slušnou rýchlosťou. Na jednom úseku cesty nám začali
protiidúce auta blikať. Najprv sme mysleli, že je tam nejaká cestná kontrola, ale
o chvíľu sme zistili že príčina bola úplne iná. Na ceste v našom pruhu stal
osamotený kôň. Vytvorila sa tu rada aut, a každý sa ho bál obehnúť. Nakoniec
sme koňa obehli a pokračovali ďalej. Urobili sme si len krátke prestávky na
pumpách. Juraj nás nakoniec doviezol do Bratislavy niekedy po polnoci. Keď som
prišiel domov, moja manželka už dávno sladko spala. A ja som sa o krátky čas
pripojil k nej.
|
