Tu sú obrázky a zážitky z mojej prvej väčšej cesty za hranice.
Nórsko v kombinácii s bicyklom je záruka nádhernej dovolenky.
Veľmi dôležitým faktorom je samozrejme počasie a správna partia
ľudí okolo Vás. Na tejto dovolenke tieto faktory vyšli dokonale.
Prípravy
Ako to vlastne cele začalo? Asi pred 2 rokmi som si kúpil horský bicykel
a začal som mať dojem že už by to chcelo skúsiť i niečo iné ako Malé
Karpaty. Podobne bola na tom moja bývala kolegyňa Gabika. Neskôr sa k nám
pridala jej priateľka Lucia. Spolu sme sa začali obzerať po cyklistických
zájazdoch. Prešlo nám cez ruky viacej ponúk. Tieto sa nakoniec zredukovali
na cestovky: Kudrna, Bubo a Cyklo tour. Nebolo ľahké nájsť ten správny
zájazd. Padali návrhy na Holandsko, Korziku a Škandináviu. Nakoniec zvíťazila
Škandinávia z cestovky Cyklo Tour. To sme ešte naozaj netušili aká skvelá
voľba to bola. Ako sa blížil deň D, začali sa hromadiť i starosti a
zvyšovať napätie z príprav. Bolo potrebné dokúpiť dáke to potrebné vybavenie, čo nám
ešte chýbalo. Takisto bolo potrebné všetko rozumne zbaliť. Ale najťažšie
boli rozhodovania, čo všetko si so sebou zobrať. Aké tam bude počasie?
Ako to tam bude vyzerať? Nikto z nás pred tým na Severe nebol, takže
zbalenie batohu nebolo naozaj jednoduché. Taktiež bolo potrebné vyriešiť
dopravu do Žiliny, skadiaľ naša výprava začínala. Toto nakoniec zvládla
Gabika, ktorá sa rozhodla dopraviť nás do Žiliny vlastnou Ladou a s otcovou
pomocou. Nakoniec zohnala i stojan na prevoz bicyklov. Večer pred odchodom
sme sa všetci skompletovali v Bratislave v Luciinom byte. S úžasom pozerám
ako sa Lucia balí a snažím sa spomenúť čo všetko som si zabudol do batohu
zabaliť ja. Posledná noc pred odchodom. Navyše v Poľsku hlásia záplavy a
neprejazdné cesty. Všetko sa to v hlave premieľa, ťažké zaspávanie,
proste cestovná horúčka.
3.8.97 - 1.deň
Deň D sa dostavil a my štartujeme. Skoré vstávanie, posledná kontrola
batožiny a rýchle všetko znášame dole k autu. Batožinu treba rozumne uložiť
do auta, pripevniť stojan na bicykle a naň samotné bicykle. To posledné
nebolo naozaj jednoduché. Dostať 3 bicykle na stojan pre 2 nie je naozaj
žiadna sranda. Keďže stojan bol upevnený na zadnom kufri automobilu, po
zaťažení bicyklami sa kolesá bicyklov skoro dotýkali zeme. Bolo treba
odmontovať niektoré kolesá z bicyklov. Už je to lepšie, takže vyrážame. Po
pár kilometroch sme odmontovali ďalšie kolesá po zistení, že ešte stále to
nie je to pravé "orechové". Ešte jedna zastávka a už to vyzerá byť OK. Do
Žiliny ideme cez Trenčín, tuná pristupuje Gabikin otec. Tento má za úlohu
auto potom dopraviť naspäť do Trenčína. Ak sa všetko podarí tak i prísť pre
nás do Žiliny po ukončení našej výpravy. Ale to je teraz ešte v nedohľadne.
V Trenčíne všetko prebehlo bez problémov. Gabikin otec síce určíte nežasol
nad upevnením našich bicyklov, ale ináč je všetko OK. Do Žiliny prichádzame
tesne pred stanoveným odchodom. Po zhruba štvrťhodinke prehliadky Žiliny sme
nakoniec našli miesto odchodu. Ale autobus a ostatní ľudia nikde. Len prázdne
námestie. Po krátkom telefonáte z mobilu do cestovky sa všetko vyjasnilo.
Nie neodišli skorej, len dodávka ktorá nás povezie išla natankovať naftu.
Dodávka? Veď malo ísť 15 ľudí, bicykle, batožina tak prečo dodávka. I toto
sme sa o chvíľu dozvedeli. Námestie bolo priamo pred sídlom cestovky, tak
vybehli odtiaľ nejakí ľudia. Dozvedeli sme sa že plánovaný počet účastníkov
sa zredukoval z 15 na 5. Plus 1 vedúci a 1 vodič. A 7 ľudí v pohode zvládne
i Ford Transit. To, čo sme sprvu počúvali len s nedôverou, sa nakoniec veľmi
osvedčilo. Za chvíľu prišla dodávka. Rýchle sa zoznamujeme s ďalšími účastníkmi
zájazdu, vedúcim a vodičom. Okrem nás 3 ide ešte Oľga a Hela. Vodič Jarko s
vedúcim Peťom a spolu s ďalšími ľuďmi z cestovky rýchlo ukladajú batožinu do
auta. Času nie je veľa a my musíme stihnúť trajekt z Nemecka do Švédska.
8 bicyklov je postupne pripevnených na strechu auta. Posledné lúčenie, nástup
do auta a konečne odchod. Nasleduje krátke zoznámenie s aktuálnou situáciou.
Ideme cez Čechy do Nemecka. Ráno o 6.00 musíme byť v
ROSTOCK-u
, skadiaľ
odchádza trajekt a ten by bolo dobre stihnúť. Všetci sa postupne oťukávame.
Vyzerá to, že sa tu zišla celkom dobrá partia. Toto sa neskôr veľakrát
potvrdilo. Nasleduje vzájomné porovnanie výkonnosti a ja začínam klesať na
duchu. Peťo jazdieval závodne, Oľga, učiteľka telocviku a ruštiny, má tiež
za sebou nejaké tie závody v triatlone. Hela má tiež niečo najazdené.
A sakra, kde sme sa to ocitli. Navyše ja som to tento rok s kondičkou
odflákol a viacej som sa venoval práci. Bude to zrejme ešte zaujímavé.
Postupne prechádzame cez hranice a sme v Čechách. Jarko je naozaj profík a
hasí si to, že až buľvy vyvaľujeme. Prechádzame Prahou, pomaly sa stmieva
a my sa blížime k nemeckým hraniciam po E55 smer Dubí. Všetci sledujeme skromne
odeté slečny popri ceste, ktoré striedajú stovky sadrových trpaslíkov.
Cez hranice prechádzame bez problémov. Ešte pár hodín sledujeme krajinu
zahnívajúceho kapitalizmu. Len krátke zastávky na vykonanie potreby a
povystieranie nôh. Prvú noc musíme zvládnuť v aute. Gabika sa rozloží medzi
sedadlami a my sa dáko poskladáme s Luciou na zadnom sedadle. I baby pred
nami to tiež nejako zvládli. Pomaly sa mi zatvárajú oči a zaspávam. Sem tam
sa na chvíľu preberiem a pokúšam sa nájsť lepšiu polohu. Okolo nás je tma a
my rýchle fičíme vpred.
4.8.97 - 2.deň
Budím sa ráno o tretej. Stojíme. S úžasom sa dozvedám že už sme v
ROSTOCK-u
na parkovisku pred prístavom. Chvíľu sa poprechádzam a ponaťahujem si nohy.
Nakoniec som sa rozhodol vytiahnuť si karimatku a spacák a uložiť sa k spánku
priamo hneď vedľa auta na parkovisku. Konečne riadne vystretý zaspávam.
Preberám sa ráno o pol šiestej. Vedľa mňa leží Peťo a neďaleko je i Oľga. Asi
meter predo mnou leží použitá vložka a zopár ohorkov. Ale nič sa nedeje.
Všetci vstávame a dávame sa dokopy. Odchod trajektu je však posunutý až na
poobedie, takže máme kopec času. Postupne zvládame hygienu v neďalekom WC.
Na raňajky nám Peťo urobil párky s horčicou. Vyzerali tak lákavo, že si dala
dokonca i Lucia, ktorá je v podstate vegetariánka. Stále zostáva dosť času a
tak sme sa rozhodli trochu sa poprechádzať po
ROSTOCK-u
. Nasadáme do auta a
presúvame sa do mesta, ktoré je pár kilometrov od prístavu.
ROSTOCK
je celkom pekné mesto s peknou architektúrou a čistým okolím. Drevené trámy
zamurované do tehlových stien, tak tu vyzerá väčšina starých domov. Ja s
Luciou a Gabikou sa odpojíme a vrháme sa do víru mesta. S Peťom a Jarkom sa
stretávame v neďalekej kaviarni. Po ranej dávke kávy pokračujeme ďalej. Sem
tam spravíme zopár fotografií. Vylezieme na vežu kostola s vysokou špicatou
strechou, skadiaľ je nádherný výhľad na mesto. V predajni Edusho si kupujeme
perfektné mikiny len za 10 DM. Gabika a Lucia si navyše kúpili praktické
pršiplášte na bicykel. Na dohodnutú hodinu sa všetci stretávame pri aute a
hurá na trajekt. V prístave sa ešte odfotíme pred trajektom, ktorý nás za
chvíľu i s autom pohltí do svojho pažeráka. Je to pekný kolos. Sú asi
3 hodiny poobede a my zdvíhame kotvy. Všetci z paluby mávame vzďaľujúcej sa
pevnine plní očakávaní. Na Peťovu radu vyrážame všetci nakupovať do Duty Free
shopu na lodi. No tie ceny nie sú až také nízke. Po dlhom zvažovaní nakoniec
kupujem balíček nejakých tureckých cukríkov. Všetci okrem Jarka sa stretávame
na palube a vzájomne sa ponúkame zakúpenými pochutinami. Ja otváram svoje
cukríky a každého poctivo obdarujem. Sam si dám samozrejme tiež. Ale po pár
sekundách zisťujem, že tie cukríky sú akési zvláštne. Slané, štipľavé a
korenené. Sledujem reakcie ostatných. Tiež sa netvária nejako nadšene. Ako na
povel sa všetci vrháme ku zábradliu a cukríky letia dole do mora. To teda bola
chuť. Pozerám si pozorne obal z cukríkov. Až teraz si všímam slová ako Hot
a Chilly. Ale to už sa blíži Jarko s úsmevom na tvári. No samozrejme veď
treba ponúknuť aj neho. Jarko nezaváha a nechá sa ponúknuť. Všetci si
vymieňame tajne posunky a čakáme na jeho reakciu. Ale Jarko sa tvári akoby nič.
Sem tam si cukrík prehodí v ústach, ale inak nič. Po 5 minútach a otázke
ako mu chutí cukrík, sa priznáva že nič moc, ale že ma nechcel uraziť a
vypľuť ho. Po krátkej kultúrnej vložke si nájdeme miesta na palube a každý
relaxuje ako sa dá. Je slnečno a tak chytám bronz a čítam si knihu, ktorú som
si zobral so sebou. Stmieva sa, ale už sa blížime k
TRELLEBORG-u
. Šťastne sa
vyloďujeme. Na Švédskej hranici sa ešte trochu zdržíme, ale po Jarkovom uistení
že tu máme spolu asi 10000 DM nás colníčka s nedôverou v tvári púšťa ďalej.
Pol kilometra od colnice je kemping, kde si prvýkrát rozkladáme stany. Máme
2 stany z cestovky. Ich poskladanie je po krátkej inštruktáži otázkou pár minút.
Peťo medzičasom už pripravuje večeru. Celkom sa vydarila a my sa ukladáme
do stanov.
5.8.97 - 3.deň
Ráno vstávam prvý. Pomaly sa vymotám zo stanu. Svieti nádherné slnko a ja si
len pomaly zvykám na jeho lúče. Po krátkej prechádzke po okolí zisťujem, že
v blízkom jazierku sa preháňa divoká kačka s mladými. V mori sú zase labute,
ktoré sa snažia odo mňa vyžobrať nejaký kúsok rožku. Ale to už sa zo stanov
vymotávajú aj ostatní. V neďalekej benzínovej pumpe si vykonáme rannú hygienu,
poraňajkujeme, zbalíme stany a fičíme ďalej. Cestou nás zaujali veterné elektrárne,
ktorých je tu naokolo plno. Všade je čisto, všetko je perfektne upravené.
V poobedných hodinách prechádzame cez visutý most, klenúci sa nad údolím.
S prekvapením sa dozvedáme že tento most tvorí hranicu medzi Švédskom a
Nórskom. Nikde žiadny colník, nikde žiadna závora. Len ľudia a autá, ktoré
plynule prechádzajú z jednej strany na druhu. Prvá zastávka na nórskej strane
je pri benzínovej pumpe. Pár minút po nás sa tu zastavuje autobus Čedoku. Nuž
svet je naozaj malý. Pomaly sa začínajú zjavovať vrchy, ale to už sme dorazili do
GJOVIK-u
. Tu sme si obzreli najväčšiu skalnú stavbu na svete - olympijskú
hokejovú halu, kde sme sa zúčastnili tréningu domáceho hokejového mužstva a
prezreli si kresby na stenách, pripomínajúce prvé kresby pravekých ľudí.
Niektorí si dokonca skúsili aj lezenie po kolmej stene. Pre nocľah sme si vybrali
miesto pri najväčšom nórskom jazere,
MJOSA
. Prvé dávky repelentu proti
dotierajúcim komárom sú naozaj potrebné. Prvú noc v Nórsku sme museli samozrejme
riadne osláviť. Najprv padla pri ohníčku Demänovka, ku ktorej neskôr pribudla i
ďalšia. A keďže sa Jarko sa ukázal byt dobrý zabávač, o chvíľu sme neďaleko
kempujúcich Norov vykoľajili spievaním slovenských národných. Tuná vznikol i
pojem "Nóri sa bavia na plný výkon" rozumej "Pozerajú sa do ohňa a prudko mlčia".
Nasleduje zopár filozofických debát a pár hodín po polnoci zaliezame do stanov.
6.8.97 - 4.deň
Ráno vstávam zase prvý. Počasie je nádherné. Len zmiešané pocity v oblasti
žalúdka a mierna bolesť hlavy mi pripomínajú včerajšiu spotrebu alkoholu.
Ale aj kultúra je potrebná. Pomaly sa prechádzam a vyhrievam sa na slniečku.
Skôr ako sa ostatní prebrali k životu, tak som si ešte stihol urobiť malú
exkurziu do neďalekej dedinky. Keď som sa vrátil, už boli na nohách aj ostatní.
Všetci sme trochu nervózni, lebo dnes máme prvý kráť sadnúť na bicykel. Som
zvedavý hlavne na kondičku Oľgy, keďže sa priznala, že jazdieva triatlon a
dosahuje v ňom slušné výsledky. Takže najprv odmontovať bicykle z auta,
podofukovať pneumatiky a previesť posledné úpravy bicyklov a ich jazdcov.
Po potrebnej príprave sme nasadli na bicykle a sformovali sa do malého pelotónu.
Dnes to má byť len taká pohodovka na rozohriatie. Peťo sa snaží, aby nás mal
všetkých v dohľade a zatiaľ sa mu to darí. Jarko na aute vyštartuje neskôr a
za chvíľu nás predbieha. Tesne pred odbočkou na
LILLEHAMMER
nás čaká, aby sme
náhodou neodbočili zo správnej cesty. Lucia, Gabika a Oľga ma už čakali pri
aute, len Peťa a Hely sa nejako nevieme dočkať. A tak Jarko ide na aute
skontrolovať situáciu. Našťastie sa nestalo nič vážne. To len Hela chytila svoj
prvý defekt a Peter jej pomáhal s jeho opravou. Za chvíľu sme zase kompletní a
nič nám nebráni pokračovať do
LILLEHAMMER-u
. Najprv šliapeme hore na skokanský
mostík nad mestom. A už tuná zisťujem, že som toto leto bicykel flákal a
posledný úsek dokončujem s Luciou po vlastných. Pri mostíku sa snažím rýchlo
dostať dokopy a vcelku sa mi to darí. Za chvíľu odkladám bicykel, a už šliapeme
hore po schodoch na vrchol mostíka. Cestou pozorujeme mladých skokanov v
kožených kombinézach, ktorí trénujú doskoky na umelom snehu mostíka. V tom horku
im to nezávidím. Po krátkych prestávkach pre nabratie dychu som sa konečne
dopracoval až hore. Tu sa rýchlo poobzerám po malom obchodíku s občerstvením a
suvenírmi. Hneď vedľa mostíka je však skanzen a ten nakoniec u mňa zvíťazil.
A to sme tam navyše s Helou objavili čučoriedky, na ktorých sme sa dobre
napásli. Pred zostupom dole si ešte nafocujeme nádhernú scenériu okolia.
Podmienky na fotografovanie sú naozaj priaznivé. Dole nám to už išlo podstatne
lepšie aj rýchlejšie. Po ceste sme si ešte stihli prezrieť krasokorčuliarsku
halu, kde trénujú mladé dievčatá. Každý si vyberáme svoju favoritku a s
patričnými komentármi ich sledujeme. Vonku pred halou sme neodolali simulátoru
zjazdu na lyžiach. Zaliezli sme do kabíny a za malú chvíľu s výkrikmi prežívame
svoj prvý virtuálny zjazd na lyžiach. Ale to už si vychutnávame prechádzku pešou
zónou
LILLEHAMMER-u
. Maličké mestečko, s drevenými domčekmi a s perfektnou
atmosférou. Po olympiáde je už zopár rokov, ale ešte stále je ju cítiť zo
všetkých strán. Suveníry všetkých druhov od tričiek cez knihy až po sošky trolov
všetkých veľkostí sú snáď všade kde sa obzriete. Sme veľmi príjemne prekvapení
tunajšími informáciami. Ako sme neskôr zistili tieto služby na severe fungujú
naozaj skvele. Po prehliadke mesta pomaly prichádzame do blízkeho kempu pri nám
už známom jazere
MJOSA
. Stany sme si postavili blízko volejbalového ihriska.
A keďže nám na recepcii kempu bez problémov požičali volejbalovú loptu, je jasné
že dnes bude športový podvečer. Najprv sme sa však rozhodli vyskúšať vodu. No
nie je to žiadna sláva a trvá mi dobrých 10 minúť než sa celý ponorím do jazera.
Za mnou sa už malými a opatrnými krokmi blíži Gabika a ja som rozhodnutý, že ju
povzbudím malou vodnou sprchou. Nebol to asi ten najlepší nápad, čo mi je dané
v nasledujúcom okamžiku jasne najavo. Po osviežujúcom kúpeli nastupujeme do
neľútostného volejbalového zápasu. V prípade volejbalu je potrebná i
psychologická odolnosť, a tú sa Oľge darilo v našom družstve veľmi úspešne
narúšať, čo malo za následok, prehru lepších, teda nás. Ale keďže sme hrali len
pre zábavu a prehra nebola až taká markantná, tak to nebola žiadna tragédia.
A zábavy sme si pri tomto zápase užili naozaj dosť. Myslím, že taktiež si jej
užili i prizerajúci sa turisti. Podvečer sa k nám prihlásili 2 mladí Slováci,
cestujúci len tak na "blink" vlakom po Severnej Európe. Zatiaľ čo s nimi Peťo
konzultoval možné trasy, my sme sa rozhodli vyraziť do nočného mesta. Tento
výlet mal svoje klady i zápory. Pôvodná myšlienka bola sadnúť si niekde do
miestnej krčmy. Túto ideu sme však nakoniec nezrealizovali, nakoľko všetky krčmy
tu zatvárajú už o desiatej. Ako sme neskôr zistili, tento čas je zhodný v celom
Nórsku a nočný život tu prebieha inak, ako sme zvyknutý u nás. Na druhú strany
stranu nočné ulice
LILLEHAMMER-u
vyzerajú naozaj nádherne. Niektorí z nás tento
výlet teda využili aspoň na poslanie pohľadníc. Keď sme sa neskoro večer vrátili
do kempu, Peťo už dávno zarezával v stane. My, ako vzorný kolektív, sme sa ho po
krátkom čase rozhodli nasledovať.
7.8.97 - 5.deň
Toto ráno som už nevstával medzi prvými, nakoľko Oľga celú noc nespala. A keďže
kemp bol blízko pri železnici, tak "Celú noc vypravovala vlaky". Po raňajkách,
rannej hygiene a ďalších potrebných činnostiach dávame zbohom olympijskému
LILLEHAMMER-u
. Náš cieľ je
ROMSDAL
(Romsdalské) skaly. Časť cesty sme
absolvovali autom a tú zaujímavejšiu časť sme si vychutnali na bicykloch.
O tom že to bola ta zaujímavejšia časť, sme sa presvedčili v krátkom okamžiku.
V údolí popri ceste sme sa mohli kochať na prvých vodopádoch. A aby sme mali čo
ukazovať aj doma, tak sme všetci vodopád nacvakali zo všetkých strán. To sme ešte
netušili, koľko vodopádov ešte uvidíme. Ešte stále tá moja kondička nestojí za veľa.
Ale keďže som nebol sám, tak sa to dalo zvládnuť. Šťastne sme dorazili do kempu
kúsok za Romsdalskými skalami. Kemp bol zasadený do horskej doliny, pri malom
jazierku, ktorého voda bola tak ľadová, že si nikto z nás v nej netrúfol ani nohy
omočiť. Táto skutočnosť zrejme nevadila domácim šarvancom, ktorí do nej skákali
z neďalekého mosta. Spoločnými silami sme pripravili večeru, rozložili stany a
vyrazili na bicykloch do blízkej dedinky. Ale žiaľ, ani tentokrát sme nenarazili
na žiadnu poriadnu krčmu, takže večer nám musela stačiť slivovica podávaná k čaju.
Túto Jarko dostal od priateľa z Holandska. Žiaľ, musím podotknúť, že tá slovenská
je podstatne lepšia a Holanďania majú čo dobiehať. A keďže zajtra nás čakala ťažká
trasa, tak sme o druhej zaľahli.
8.8.97 - 6.deň
Je ráno a ja sa celý dobitý plazím zo stanu. Včerajšia jazda a ponocovanie sa na
mne podpísali. No nie je to až také zlé, takže nakoniec som sa rozhodol nastúpiť
na ďalšiu trasu. Dnes nás čaká nádherná trasa
TROLLSTIEGEN
"Cesta Trolov". Po
nejakom tom kilometri pohodovej jazdy, sa mi podarilo rozbehať, lepšie povedané
rozjazdiť svalovicu. Cesta sa vinie nádherným údolím. Ale sľubované stúpanie zatiaľ
nie je vidieť, takže si robíme srandu z Peťa, že nás asi trochu podcenil a takúto
trasu kedykoľvek zvládame. Zastavujeme sa pre zopár záberov pri skanzene trolov
neďaleko pri ceste. Celá cesta je lemovaná značkami "Pozor trol". Počasie je celkom
príjemné, len miestami keď sme hlbšie vo vrchoch je v tieni trochu chladnejšie.
Čerpáme sily na parkovisku pri ceste, kde si kupujem horúcu čokoládu na doplnenie
energie. Vtedy ešte netuším, že ju naozaj budem potrebovať. Po chvíli odpočinku
vyrážame ďalej a za ďalšou zákrutou, začíname tušiť čo nás dnes ešte čaká. Pred
nami sa vynára nepríjemné stúpanie v strmých serpentínach až na blízky vrchol.
Stačí pohľad na cestu predo mnou a už sa mi podlamujú kolená. Takže predsa si len
ten Peťo nerobil srandu. Pomaly prehadzujem na najľahší prevod a rýchlosťou
korytnačky sa vrhám na prvé serpentíny. Ono to musí isť, len treba vydávať čo
najmenej energie. A naozaj to ide. Nie rýchlo ale ide to. S každou zákrutou síce
ubúda síl ale ešte stále sa dajú využiť skryté rezervy. Pomaly sa vyplazím na most
klenúci sa nad vodopádom tak v 2 tretinách výstupu. Tu už čaká Jarko s kávou. Ale
najprv sa musím prezliecť. Tričko mám úplne prepotené a lepí sa mi na telo. Vyberám
z auta druhé, prezliekam sa a hltavo pijem kávu. Okoloidúci vodiči na nás mávajú a
je vidieť že nám fandia. Sú veľmi ohľaduplní, v zákrutách nám dávajú prednosť a idú
veľmi pomaly. Okrem nás sa im pletú do cesty i ovce a kravy. Ale to už som trochu
odpočinutý a znovu nasadám na bicykel. Ale moje nohy protestujú a nechcú sa znovu
rozbehnúť. Pomaly sa blížim k vyhliadke pod vrcholom. Tam zosadám z bicykla a sadám
si na lavičku k ostatným. Takže som to nakoniec zvládol. Gabika si močí nohy v
neďalekom potôčiku "brrrrrr" a ostatní jedia, vyhrievajú sa na slniečku a odpočívajú.
A ja sa k nim z radosťou pripájam. Po slastnej polhodinke sa ideme pozrieť na
vyhliadku. Chodníček hore lemujú predajne so suvenírmi, pričom v rebríčku predajnosti
jasne vedú trolovia všetkých veľkostí a druhov. Ktohovie prečo asi. Ale to už si
staviame trolov z kameňov pre šťastie. Ale nie je to také jednoduché, pretože už tu
nie je veľa voľných skál a ostatných trolov sa rozoberať neodporúča, lebo to prináša
nešťastie. Ale nakoniec i tento problém vyriešime. Zhodou okolností sú blízko
vyhliadky japonskí filmári a nakrúcajú reklamu na Subaru a ďalšiu na nejaký čaj.
Teta v nórskom kroji snáď 20 krát srká zo šálky "akože čaj" a s úsmevom na tvarí
hovorí "teeaa". Jarko ako kameraman nášho štábu, využije prítomnosť japonských
filmárov a v rámci spolupráce si od nich požičiava štetec na objektívy. Po prevedení
technickej kontroly techniky sa opretí o zábradlie kocháme výhľadom dole. Až teraz
vidím kadiaľ sme sa to vlastne vyšplhali hore. Cesta sa kľukatí hore v dlhých
serpentínach a jej začiatok končí niekde v nedohľadne. Robíme si zábery, aby aj tí
naši videli kam sme to až vyšliapali. Ale Jarkovi dnes osud nepraje. A keďže je
celé Nórsko posadnutý sobmi tak, okrem kravaty, si kúpil aj odznak sobíka a pripäl
si ho na šiltovku. A práve túto mu silný vietor sfúkne a táto skončí nejakých 20 m
dole pod vyhliadkou. Ale keďže Jarko sa len tak nedá. I keď mu tak ani nejde o
šiltovku, ako o sobíka na nej pripnutom, tak sa pomaly zošmykuje dole pre ňu.
Peter to všetko chladnokrvne sníma na videokameru. Veď ak by to náhodou nevyšlo,
nech to je aspoň zaznamenané. I ďalších prizerajúcich turistov z Česka nenecháva
jeho zostup chladný a komentujú ho slovami "Kam ten blbec leze vdyt se zabije".
Jarko úspešne získava cennú trofej a vracia sa naspäť. Pomaly sa vraciame k bicyklom,
ktoré sme nechali bezstarostne opustené pri automobile. Pomaly si zvykáme na to, že
tu si to môžme dovoliť. Len sem tam spozornievame, ak náhodou počujeme nejaké hlasy
"od nás"(veď poznáme svojich). Po prezretí všetkých stánkov so suvenírmi, pomaly
nasadáme na bicykle a pokračujeme ďalej. Na vrchol nám zostáva len zopár desiatok
metrov a potom nás čaká už len zaslúžený zostup dole. Ale to si ešte tesne pod
vrcholom vychutnávame letnú guľovačku v kraťasoch a tričku. Po nádhernom zjazde
nasadáme v LIGNE na trajekt a preplavíme sa do EIDSDAL-u. Ale posledné kilometre
do kempu sa už pre mňa stávajú utrpením. Nohy sú ako z kameňa a len s najľahším
prevodom na rovinke sa pomaly plazím ku kempu. Tu absolútne unavený padám z bicykla
do trávy a zostavám nehybne ležať. Dnes som podal naozaj heroický výkon a už dnes
mi je jasné, že zajtra zaň budem odmenený absolútnou svalovicou. Pomaly sa
preplazím ku blízkemu kamennému stolu a veľmi opatrne si sadám na jednu zo stoličiek.
Zakiaľ Peťo pripravuje večeru, pomaly tvorím list pre ... Aspoň že ruky ešte vládzu.
Jarko sa rozhodol prevetrať svoj bicykel a vyrazil na individuálnu túru. Peťo to s
večerou dnes naozaj prehnal, takže rizoto sa mi pomaly tlači i z uší. Dnes idem
spať naozaj skorej, možno už pred polnocou. Chvíľu mi ešte trvá než si v stane
správne zastabilizujem moje boľavé telo a rýchlo upadám do zaslúženého spánku.
9.8.97 - 7.deň
Ráno je pre mňa naozaj strašné. Len veľmi pomaly a opatrne sa vyplazím zo stanu.
Pofukuje silný vietor a zamračuje sa. Takže je to jasné. Dnes doplním sprievodné
vozidlo a budem robiť spoločnosť Jarkovi. Ostatní sa rozhodnú skúsiť to. Ale nemajú
to naozaj ľahké. Na Orlej ceste všetci zatínajú zuby a bojujú zo silným vetrom,
ktorý presne podľa Murphyho zákonov cyklistiky fúka oproti. Ja si lebedím v aute a
spolu s Jarkom hodnotíme výkony ostatných. Na jednu stranu to v aute nie je zle,
ale predsa len z bicykla má človek viacej času na kochanie sa okolím. Zastavujeme
sa pri
GEIRANGERFJORD-e
a kocháme sa výhľadom na vodopád Sedem sestier. Potom
nasleduje zlatý klinec dňa. Keďže tu Peťo nie je prvýkrát, tak sa mu počas minulých
zájazdov podarilo nájsť jeden z najfotogravenejších záberov v turistických prospektoch.
Je to nádherný previs s výhľadom na fjord. Problém je v tom, že pokiaľ na ňom
človek stojí, tak si nie je vedomý tohto nádherného miesta. A objavom je to správne
miesto, skadiaľ sa má previs fotiť. Takže naň vytiahneme Gabikin bicykel a nás
všetkých. Peťo nafasuje všetky fotoaparáty a po jednom sa dávame odfotiť. No nie je
to úplne jednoduché, lebo každý fotoaparát je predsa len trocha iný a preto musíme
kričať po Peťovi ako ich ma obsluhovať. Neďaleko stojaci francúzski turisti na nás
pozerajú s nemým úžasom v tvári. Ani sa im nečudujem, lebo odtiaľto to naozaj nevyzerá
nič moc. Skončíme ešte jedným skupinovým fotom na každý fotoaparát. Ale to už jeden
z Francúzov nevydržal a išiel sa pozrieť za Peťom, čo také zaujímavé tam vlastne
fotografuje. Ale to už s výkrikom "Fííí" (samozrejme po francúzsky), vysvetľuje aj
ostatným čože to tam je tak pekného vidieť. My sa odchádzame najesť vystriedaní
Francúzmi. Keďže začína naozaj pršať, tak bicykle dávame na auto a aj zvyšok skupiny
nastupuje do auta. Autom sa vyšplháme na
DALSNIB-u
, kde sa pokúšame fotografovať
výhľad na neďaleký ľadovec. Gabika a Lucia tu testujú pršiplášte zakúpené v ROSTOCK-u.
Zvážame sa dole do STRYN-u,
, kde sadáme do neďalekej krčmy. A keďže som správny Slovák
a pivo mi chutí, tak si objednávam, dáke tunajšie pivo z Nemecka. Pivo za 200 korún
na naše, ale popravde už som pil naozaj aj lepšie. Kempujeme na divoko na chodníku
vedľa jazera. Zháňať kemp v tomto daždi sa už neoplatí nakoľko sa pomaly začína
stmievať. Dnes staviame aj poľnú kuchyňu. Po večeri skončíme v jednom zo stanov,
hráme karty a posilňujeme sa becherovkou. Na zaver nám Gabika a Lucia predvádzajú
svoje schopnosti ako masérky. Ale to už mi klipkajú oči a zaspávam.
10.8.97 - 8.deň
Ráno sa vyjasnilo a svet hneď vyzerá ružovejší. Len anglicky hovoriaci rybár,
má problémy prejsť po chodníku k svojej loďke. A samozrejme to patrične komentuje.
Ale to nás naozaj nedokáže rozhádzať. Teplota rýchlo stúpa hore, pomaly sa balíme a
vyrážame. Dnes sa cítim o poznanie lepšie, takže dnes nekompromisne nastupujem aj ja.
Ten jeden deň oddychu mi naozaj pomohol. Peter nás púšťa dopredu, s tým že nás dobehne.
Ale my sa nenechávame zahanbiť. Boli sme poučení kde máme odbočiť, tak šliapeme ako
pretekári. Ale tu správnu odbočku sme asi prehliadli, tak sa vraciame späť. Lucii sa
nepodarilo zosadnúť z bicykla celkom korektne a skončila v priekope pri ceste.
Našťastie sa jej nič nestalo. A aj hľadaná odbočka nebola ďaleko. Ale Peťa nikde nie
je. Všetci sme sa nakoniec dali dokopy a premýšľame čo s tým. Aby sme nerobili paniku,
tak my zostávame pri neďalekom jazere a Jarko vyráža s autom hľadať Peťa. Po nejakej
tej hodinke, sa vracia i s ním. Peťo sa samozrejme tvári že "On nič, on muzikant"
ale nakoniec je rád, že sme sa zase všetci našli. Teplota sa vyšplhala nad 30 stupňov
a miestami je až nepríjemne horko. A to sme pôvodne premýšľali nad Korzikou. Po
skompletovaní pokračujeme ďalej. Keďže dnes mám svoj deň, tak sa cestou stíham popásť
na čučoriedkach. Ešte mierne stúpanie a zatáčame k jazierku v horách, kde dnes chceme
kempovať. Za malú chvíľu za nami dorazili i motorkári, podľa reči asi Poliaci. Tiež sa
im toto miesto pozdáva, takže i oni sa tu rozhodnú kempovať. Najprv sme sa trochu
obávali, že sa pri nich nevyspime. Ale neskôr mali problémy zo zaspávaním skôr oni.
Rozbalíme si stany a pripravujeme večeru. Ešte je dosť času do zotmenia a tak sa
rozhodujeme urobiť si turistickú vychádzku. K najbližšiemu turistickému chodníku sme
si ešte museli chvíľu zašliapať na bicykli. Tie sme odstavili pri maličkej farme, alebo
že by to bol salaš?. Trasa je spočiatku celkom dobre značená krátkymi tyčkami, ale pri
konci sa nám tyčky dakde stratili, tak sme museli pokračovať bez nich. Ťažko povedať,
či sme sa dostali tam, kam sme pôvodne chceli, ale každopádne sa nám do súmraku, t.j.
do 23.hodiny, podarilo vrátiť naspäť k bicyklom. Mal som trochu problémy s mojimi
okuliarmi. Moje heliovar skla sa rozhodli že musia byť tmavé i keď nesvieti slnko a
tak som si cestu sem tam hľadal skôr hmatom ako zrakom, ale zvládol som to. I keď
okuliare ma ešte pár krát na tejto dovolenke zradili, ale o tom až neskôr. Po krátkom
oddychu sme nasadli na bicykle a vrátili sa k nášmu jazierku. Telo sa už dlhšie
dožadovalo očisty, tak som sa rozhodol túto zrealizovať v jazere. Najprv som vliezol
do vody len po kolena, ale neskôr ako starý ostrieľaný zálesák, som si dovolil
pohrúžiť sa do vody celý. Pomaly si začínam zvykať, že voda na kúpanie môže mať
niekedy aj menej ako 25 stupňov. Neskôr sa na podobnú akciu podujali i Gabika a Oľga.
No tentokrát som radšej na nikoho nešpliechal. Nakoľko bolo pred polnocou a ešte sa
nejaká ta fľaška objavila, tak sme sa rozhodli že si ešte spravíme táborák. Fľaša za
chvíľu vyschla, tak sme začali vymýšľať. Aj žalúdok si žiadal ešte dáku špecialitu.
Ale slanina, ani špekáčiky neboli, tak sme to skúsili s jablkami. Opekané jablká sa
za chvíľu rozchytali a ja som dostal malé bezvýznamné plus za moje kuchárske umenie.
Ešte nejaká ta ľudová pesnička a v klasickom čase, niekedy po druhej hodine sme
zaľahli. Chudáci Poliaci, nemali to s nami ľahké.
11.8.97 - 9.deň
Ďalšie ráno sa nám vydarilo. Dnes máme od Peťa sľúbený nádherný zjazd. Prvú časť
cesty absolvujeme v aute. Ďalšiu časť už klasicky na bicykloch. Ja s Gabikou a Luciou
sme sa dnes rozhodli vytiahnuť i naše čerstvé cyklistické prilby. Zjazd si však treba
zaslúžiť, takže nás pred ním čakalo celkom zaujímavé stúpanie. Nikam sa neženieme a
toto stúpanie si vychutnávam. Cestou si dopĺňam potrebnú energiu čučoriedkami a
malinami. Je ich tu všade ako maku a nikto ich tu nezbiera. Na odpočívadle pred
vrcholom ma zradia ďalší krát moje okuliare a stratím z nich malú súčiastku. Len s
pomocou celej skupiny a bystrozrakej Hely, sa mi ju nakoniec podarí nájsť. Za chvíľu
sa doplazíme na vrchol MEL-u a tu si dávame ďalší odpočinok. Gabika a Lucia sa ešte
zahrajú na modelky, Keďže Peťo sa rozhodol spraviť tu nejaký ten záber do katalógu
cestovky. Mňa nechceli. Ťažko povedať prečo. Ešte doplniť energiu, pritiahnuť prilby
a skontrolovať brzdy a vrháme sa dolu serpentínami. Tak toto je moja predstava jazdy
na bicykli. I keď v jednej zákrute sa mi to skoro vypomstilo. Na poslednú chvíľu som
zistil že idem do nej predsa len rýchlo a tak som sa rozhodol pribrzdiť. Ale na
piesku to so mnou pekne zamávalo a ja som to len tak tak ubrzdil pred strmým zrázom
dole. Mozete tri krát hádať, kde som mal srdce. I Lucii, ktorá išla za mnou a všetko
to videla, tiež nebolo všetko jedno. Rýchlo som to vydýchal a tentokrát už opatrnejšie
pokračujem dole. Potom už nasleduje v podstate rovina okolo pobrežia SOGNEFJORD-u.
Čerstvý morský vzduch si razí cestu do pľúc. Stúpanie na vrchol MEL-u cítim v nohách
a každý kopček šliapem radšej na ľahšie prevody. Pomaly sa zoskupíme v neďalekom
prístave. Odtiaľto pokračujeme trajektom do
VANGSNES
. Tu sa niektorí, ktorí si ešte
ušetrili sily rozhodli ísť si pozrieť gigantickú sochu Wilhelma Dobyvateľa. Mne tých
síl však až tak veľa nezostalo a sochu bolo vidieť i z prístavu, tak dávam prednosť
zmrzline. Nakoniec som dokonca okoštoval i zo žltých malín, ktoré tí trénovanejší
nazbierali pri soche. Keďže dnes mal byť posledný cyklistický deň, tak sme bicykle
upevnili do stojanov na aute a ďalej sme pokračovali už len autom do
FLAM-u
. Dnes
sme mali asi svoj šťastný deň. Hlavne Jarkovi sa splnilo tajné želanie a cestou sme
narazili na kočovnú sobiu farmu. A pri nej bol priviazaný pravý nefalšovaný živý sob.
Tak tomu sme naozaj nemohli odolať a každý si s nim spravil nejaké to foto. Bolo nám
ho ľúto, chudáka. Už sa asi zmieril s tým, že každý okoloidúci turista ho chce pohladiť.
Ďalšie kusy sa pásli v neďalekej ohrade. V stane pred ohradou sa dalo kúpiť, všetko
čo malo len trochu niečo podobné zo sobmi. Kože, parohy, suveníry a špeciality zo
sobov. Tu si človek uvedomil, že ľudia tu soby chovajú pre obchod a potravu. Peťo
nakoniec neodolal a za peniaze cestovky kúpil salámu zo soba. Napriek nášmu znechuteniu
z chovu sobov sme túto na neďalekom odpočívadle na protest zbaštili. Pred
FLAM-om
sa ešte valíme 12 kilometrovým tunelom. Jarko, vždy zhovorčivý, je podozrivo ticho.
My rozoberáme, ako to tu riešia, keď niekto zostane visieť v tuneli. Tesne za tunelom,
auto zakašle a ku kempu sa spúšťame na voľnobeh. Tu sa nám Jarko priznáva, že nám došla
nafta. Takže i toto nám vyšlo a nemuseli sme auto tlačiť cez tunel. V kempingu si
postavíme stany a každý robí najnutnejšie úpravy na svojom zovňajšku po kempovaní
v prírode. Ja som nezaváhal a po dlhej dobe som si vychutnal teplu vodu v sprche.
Ten pocit bol naozaj k nezaplateniu. Prvotnú snahu oprať si nejaké bielizeň som ale
nakoniec vzdal a radšej som sa rozhodol pomôcť pri príprave večere. Osprchovaný a
najedený sú z nás úplne iní ľudia. Človek v momente zabúda na únavu. Sme vo
FLAM-e
a tak sme sa rozhodli ten "flám" náležíte roztočiť. Po krátkom čase bolo naše úsilie
konečne korunované úspechom a našli sme otvorený podnik v neďalekom prístave. Všetci
sme si sadli za stôl a otvorili nápojový lístok. Ale s tým flámovaním to nakoniec
predsa len nedopadlo presne podľa našich predstáv. Nakolko nase uspory uz boli z
väčšej časti minuté a ceny v nápojovom lístku riadne okrúhle, tak sme nakoniec po
krátkej bojovej porade kúpili fľašu lepšieho červeného vína. K nej sme si dali doniesť
7 pohárov. Víno sme riadne rozdelili a každý si náležite vychutnal svoju dávku.
Potom už len krátka prechádzka pred spaním, Peťo nám dáva inštrukcie na zajtra a
pomaly sa odoberáme do stanov.
12.8.97 - 10.deň
Ráno vstávame skorej. Je potrebné stihnúť vláčik do
MYRDAL-u
. Odtiaľ je možné isť
dvoma spôsobmi, na horskom bicykli alebo po vlastných. Nakoniec sa pre bicykel rozhodla
Gabika, Oľga a samozrejme Peťo. Ten sa navyše rozhodol aj do
MYRDAL-u
vyšliapať na
bicykli. Odchádzame do neďalekej stanice a kupujeme si lístok na vlak. Oľgin a Gabikin
bicykel sa vyvezú tiež s nami. Keď sa blížime k vlaku, tak Oľge vytrhne bicykel z ruky
miestny železničiar. Našťastie hneď pochopíme že to sú len služby na vyššej úrovni
a bicykel jej nakladá do vlaku. Gabikin bicykel takisto končí vo vyhradenom vagóne.
Pohodlne sa usadzujeme vo vlaku. Všade je čisto. O chvíľu sa zatvárajú dvere vagóna
a vlak sa rozbieha. Je to celkom pekné stúpanie a z okien je fantastický výhľad. Asi
na polceste vlak zastaví medzi 2 tunelmi a otvoria sa dvere. Z reproduktora sa ozýva
nejaký oznam najprv v rodnej reči a potom po anglicky. Až teraz sme pochopili, že je
si tu možné vystúpiť a odfotiť si nádherný vodopád. Vyhliadka je úplne pred vodopádom
a voda okolo padá v jemnej hmle. Po chvíli kochania znovu nasadáme a pokračujeme ďalej.
Po pár kilometroch už stojíme v
MYRDAL-e
. Vláčik síce ide až do BERGEN-u, ale my
vystupujeme už tu. Ešte sa v staničnom bufete nadopujeme miestnymi nádherne voňajúcimi
pečenými špecialitami a zapíjame ich kávou. To už je vonku aj Peťo. Tu sa rozdelíme na
cyklistov a pešiakov a už šliapeme dole. Pešiaci najprv, neskoršie za nami aj cyklisti.
Za chvíľu nás Gabika, Oľga a Peťo predbiehajú. Gabika je pekelne sústredená na cestu a
keď sa jej pred bicykel vrhne Jarko, že ju zastaví, tak dostáva náležíte vynadané.
Cesta je samý kameň a treba si naozaj dávať pozor. Ešte chvíľu pokecáme, dáme sa
spoločne odfotiť a pokračujeme ďalej. Je to naozaj krásna trasa a je na čo pozerať.
Pred mostom cez rieku, musíme prejsť cez provizórnu bránku. Nie je to jednoduché,
nakoľko je tu všade plno oviec a kôz a tým sa neveľmi chce uvoľniť vyhriate miesta
pred bránkou. Ale nakoniec ich presvedčíme a prechádzame na druhú stranu. Kocháme sa
vodopádmi a okolitou krajinou. Ja s Jarkom sme máličko vpredu a šliapeme za malou
skupinou pred nami. Tuto tvorí Nemka s dvoma dcérami. Cestu si spríjemňujú nádherným
spevom a my sa z neho snažíme čo najviac zachytiť. Neskôr sa necháme dobehnúť Luciou
a Helou. Museli sme im vysvetliť, že sme sa od nich neodpojili kvôli kráse Nemiek, ale
len kvôli ich hlasu. Veľmi nám síce neveria ale tesne pred
FLAM-om
si ich Jarko
udobruje recitovaním zo Sládkovičovej "Maríny". Bol to zaujímavý kultúrny zážitok.
Niektorí ľudia dokážu stále prekvapiť. Vo
FLAM-e
sme si ešte pozreli nádherný drevený
kostolík. Malý kostolík s jednoduchou drevenou výzdobou a fantastickou atmosférou.
Do kempu prichádzame neskoro poobede. Cyklisti tu na nás už čakajú. Pobalíme stany a
vyrážame ďalej cez Zlatú cestu. V aute vládne výborná nálada a svorne si spievame s
Nogom a Skrúcaným hity z ich posledného albumu. Na vrchol rebríčka sa u nás
prepracoval hit "Raz sa všetci isto zídeme, v jednej posteli a v KGB...". Dnes to
s nocľahom nie je také jednoduché. Ako noclažisko sme si vybrali odpočívadlo popri
ceste, nakoľko nie je čas na nájdenie lepšieho miesta. I večera nám dnes nevyšla
podľa predstáv. Špagety sa nám podarilo presoliť (Však Peťo?). Ale celkom evidentne
nám to nevadí a za presolené špagety dostávame od cestovky ovsenú kašu ako prémiu.
Sedíme na lavičkách, debatujeme o všetkom možnom a rátame padajúce meteority. Stany
si postavíme na kamenistom chodníku pri odpočívadle. Spať ideme v klasický čas, t.j.
neskoro po polnoci.
13.8.97 - 11.deň
Vstávanie, hygiena, raňajky, zbalenie stanov a fičíme ďalej smer
OSLO
. Rýchly prechod
z divočiny do veľkomesta je to trochu nepríjemný, ale
OSLO
si nás nakoniec získava.
Najprv si pozrieme
múzeum Vikingov
. Je to budova v tvare rovnoramenného kríža.
V každom ramene je jedna vikingská loď. Keď si človek predstaví kde všade sa Vikingovia
v týchto bárkach dokázali dostať, až z toho človeka zamrazí. Pokračujeme múzeami
FRAM
a
KON-TIKI
. Vo
FRAM-e
je loď Roalda Amudsena. Je možnosť sa po nej poprechádzať a v
podpalubí si vypočuť nahrávku zavýjajúceho vetra a aspoň trochu si tak priblížiť
atmosféru dobýjania Južného pólu. Čo to sme sa dozvedeli aj o boji s časom medzi
Amudsenom a Scottom. V
KON-TIKI
sa čo to dozvieme o prieskume teplejších oblastí.
Je tu možné vidieť "Ra II", loď z papyrusu, na ktorej sa plavila skupina vedcov po
vzore starovekých Egypťanov. Mňa si získava
VIGELAND PARK
, v ktorom je 197 sôch
tohto nórskeho umelca. V strede parku im tróni "Monument", neďaleko je "Kolobeh
života" a na druhej strane je "Fontána". Ďalším prekvapením je pre nás olympijský
skokanský mostík
HOLMENKOLEN
, ktorého doskočisko je naplnené vodou. A keďže voda
je plná ľudí a vonku je zase horúco, tak nezaváhame ani my a v momente sa prezlečení
do plaviek hrúžime do provizórneho bazénu. Po ukončení oficiálneho programu si ešte
individuálne užívame ruchu veľkomesta. Samozrejme to nemohlo ináč skončiť a po krátkej
prehliadke mesta sme skončili v miestnom Woodstock pube. Čo iné už len budú Slováci
robiť v zahraničí. V dohodnutý čas sa stretávame pri aute a pokračujeme ďalej smer
Švédsko. Za miesto pre nocľah si volíme malú luku hneď pri lese. Aby sme sa tam
dostali aj s autom, tak musíme odvaliť dva pne preložené cez prístupový chodník.
Rozložili sme stany a povečerali. Je nádherná bezoblačná noc. My ležíme na karimatkách
a nostalgicky hodnotíme náš pobyt v Nórsku. Splnilo sa nám asi všetko o čom sme
snívali. Ani nestačíme rátať padajúce hviezdy. Dnes sa naozaj nikomu nechce ísť spať.
Do stanov sa uložíme, až keď začne padať rosa.
14.8.97 - 12.deň
Ráno máme trochu neštandardné. S veľkým lomozom nás prišiel zobudiť miestny farmár,
majiteľ pozemku, na ktorom máme rozložené stany. Jarko to ale rýchlo vyrieši ako
rodený diplomat . Ako sme boli neskôr poučení, prvá vec čo treba spraviť v takýchto
prípadoch, je podanie ruky. Pretože ak niekomu podáte ruku, tak tento vám už nie je
schopný vynadať. V tomto prípade to naozaj zabralo, lebo po sľube že tu po nás
nezostane neporiadok, sa farmár s Jarkom rozlúčil s úsmevom na tvári. Tak sme sa
zbalili, porobili poriadok, klady sme vrátili na pôvodné miesto a pokračovali ďalej,
smer Švédsko. Za cieľ sme si zvolili
GÖTEBORG
. Zhodou okolnosti, sa práve počas
konania našej exkurzie pohyboval po meste Michael Jackson. Najprv sme si mysleli,
že sa nám ho podarilo vidieť na živo v kabriolete, obklopeného ochrankou. Ale aby to
bolo zaujímavejšie, tak sa po meste mali pohybovať i jeho dvojníci. Takže doteraz
neviem či som Jacksona naživo videl, alebo nie. Peťo si je tým síce absolútne istý,
ale ja by som tomu zase až tak nedôveroval. Pomaly končíme prehliadku mesta a
pokračujeme ďalej. Z nesplnených želaní nám zostalo už len kúpanie v mori, tak Jarko
začína pracovať na tomto poslednom nesplnenom želaní. Nie je ľahké nájsť vhodné
miesto na stanovanie pri morskom pobreží. Dokonca sme skoro skončili na pozemku
nejakého miestneho pohlavára. Keďže tam však nebol a správca pozemku sa nechcel dať
od Jarka obmäkčiť, tak sme museli pokračovať ďalej. Ale nakoniec sa nám to predsa
len podarilo a my sme skončili v kempe na morskom pobreží neďaleko HELSINGBORG-u.
Perfektne vybavený kemp s piesočnou plážou. A teplota vody Severného mora, čuduj sa
svete, 25 stupňov Celzia. Neuveriteľné že? Po rozostavaní stanov a večeri, sme v
momente prezlečení v plavkách a už sa aj plahočíme vo vode. Hlavne Oľga si ju
vychutnala. Ako triatlonistka si zrejme potrebovala poriadne precvičiť aj plávanie,
takže za chvíľu nám zmizla z dohľadu a vrátila sa na breh až po nejakej hodine.
Pre skrátenie voľného času sme ešte stihli "pochovať" Gabiku. Dokonca sme jej
spravili aj provizórny pohreb. Nakoniec sme sa však nad ňou zľutovali a pomohli jej
vstať z hrobu a vyhrabať sa z piesku. To už začínalo byt naozaj neskoro a išiel som
zaľahnúť do stanu.
15.8.97 - 13.deň
Až ráno som sa dozvedel, že veľká časť z nasej výpravy zostala nocovať priamo na
pláži. Nuž škoda, tak toto som naozaj nezvládol a prespal som noc amatérsky v stane.
Ale na druhú stranu som zase nemal spacák vlhký od rannej rosy a plný piesku.
I keď by som to asi rád riskol. Pomaly sme sa zbalili a chystáme sa absolvovať
neplánovanú prémiu tohto zájazdu. A tou je návšteva
COPENHAGEN
(Kodane). Auto
nechávame v HELSINGBORG-u a my s bicyklami sa prepravujeme trajektom na dánsku stranu.
Chvíľu nám to síce trvalo, než sme dali dokopy posledné valuty na trajekt, ale po
vzájomných pôžičkách, sme to zvládli. Na trajekte s nami išlo kopec Švédov a každý
za sebou ťahal prázdne prepravky od piva. To sme ešte nechápali prečo. Cesta
trajektom trvala asi pol hodiny. Na druhej strane sme nasadli na bicykle a fičali
ostrým tempom smer Kodaň. Bolo to asi 50 km, ale keďže sme už zopár dní nesedeli na
bicykli, tak to bez problémov zvládame. Len počasie nám trochu robí problémy. Nie že
by pršalo, ale je tak horúco, že to je až nepríjemné. Ako prvý cieľ oficiálnej
prehliadky mesta sme si zvolili na Jarkovu radu sochu "Malej morskej víly". V tomto
prípade však zlyháva Jarkov zmysel pre orientáciu a my sochu nachádzame až po
x nepodarených pokusoch. Ešte trochu pobeháme po meste, ale v tom horku je to taká
drina, že radšej zatáčame k malému parku, kde končíme oddychujúc rozvalení na tráve.
Ešte do zotmenia šťastne zvládame došliapať ku trajektu. Aké bolo ale naše prekvapenie,
keď sme zistili že asi jediní triezvi cestujúci na trajekte sme my. Ostatní cestujúci
majú zo sebou zase prepravky od piva, ale tentokrát už plné. Nuž majú to tí Švédi s
tou čiastočnou prohibíciou ťažké. V HELSINGBORG-u pripevníme bicykle, nasadáme do auta
a pokračujeme smer
TRELLEBORG
. Do
TRELLEBORG-u
sa dostávame na večer. Rozbalíme si
stany v kempe, v ktorom sme spali cestou sem. Pomaly hodnotíme dovolenku. Každý z
nás je ňou jednoznačne nadšený a unesený a na odchod domov sa teší len minimálne.
Už len posledná noc na Škandinávskom polostrove, ktorý bol k nám taký pohostinný.
16.8.97 - 14.deň
Ráno vstávame skorej, aby sme stihli trajekt. Trajekt ide do
SASSNITZ-u
. Počasie
je nádherné. V prístave objavujeme palmu. Do tohto počasia naozaj zapadne a my si
pri nej robíme rozlúčkové foto zo Škandinávskeho polostrova. Naloďujeme sa a za
dákych 6 hodín plavby pristávame v
SASSNITZ-e
. Na lodi sa ešte dožadujeme sprchy, čo
sa nám nakoniec aj podarí. Ale potom, čo sme sa dozvedeli že sprcha stoji 10 DM,
tak to riešime jednoduchšie. Dievčatá sa sprchujú spoločne v jednej sprche. Ja som
sa rozhodol spraviť si sprchu z umyvárky a pobehujem tam len v slipoch k údivu
ostatných cestujúcich. Jaro s Peťom sa v sprche zatiaľ polievajú hrnčekom. SASNITZ
nie je taký prívetivý ako
ROSTOCK
. Všade naokolo sú dočmárané paneláky. Človek si
pripadá, ako keby sa vrátil z nádhernej rozprávky priamo do krutej reality. V
SASSNITZ-e
sa ešte zásobujeme lacnými jogurtmi a inými špecialitami v supermarkete
na konci mesta. Jogurt hneď na neďalekej čerpačke likvidujem. To ešte netuším, že
sa mi to nevyplatí. Počas toho ako fičíme po nemeckej diaľnici z panelov sa jogurt
začne hlásiť o slovo a ja som nútený dožadovať sa neplánovanej zastávky a vybehnúť
do neďalekého lesa. Ani po stovke kilometrov na diaľnici sa nám nepodarilo naraziť
na čerpaciu stanicu a zostávame visieť bez nafty pri diaľnici. Dievčatá skúšajú
stopovať a napodiv sa im podarí zastaviť Nemca na Peguote s dieselovým motorom.
Po krátkom dohovore sa nám podarí od neho získať zo 5 litrov nafty výmenou za
čokoládu "Študentskú pečať" a nejaké tie drobné. Obojstranná spokojnosť a Nemec
pokračuje v ceste. Jarkovi ešte chvíľu trvá, kým sa mu podarí presvedčiť motor
auta aby naštartoval. Predsa len sa mu to nakoniec podarí a my pokračujeme. O pár
kilometrov konečne narazíme na čerpačku a po dočerpaní nafty fičíme domov. Ešte
absolvujeme večeru na odpočívadle popri diaľnici. Toto síce už nie je vybavené
štandardným severským komfortom ale i tak nám skvele chuti. Ostáva nám, už len sa
rozumne v aute uložiť, lebo nás čaká celonočná jazda domov. Gabika sa rozhoduje pre
miesto vzadu na batožine, ja sa ukladám do uličky pred zadným sedadlom, Lucia na
zadné sedadlo. Baby pred nami sa tiež v pohode poukladajú a pomaly zaspávajúc
fičíme domov.
17.8.97 - 15.deň
So zalepenými očami ale v podstate vyspatý sa preberám. Cesta pokračuje dobre.
Už sme v Čechách. Prechod cez Dubí som tentokrát nezaregistroval. Predobedom
prechádzame hranice zo Slovenskom cez Teplice. Smerujeme najprv do Trenčína,
kde vystupujeme s Gabikou a Luciou. Sme všetci tak trochu smutný, lebo vieme
že sa pomaly rozlúčime. Nasleduje klasická výmena vizitiek, adries a dohadujú
sa ďalšie stretnutia. Nie je nás až tak veľa, tak to nie je problém. Veď si
musíme vymeniť fotografie a Jarko nám sľúbil dodať videokazetu. To sa už blížime
k Trenčínu. Gabikini rodičia nás vítajú ako sa patrí. Domáce koláče každému chutia.
Chvíľu nám ešte trvá, než sa nám podarí vyložiť všetku našu batožinu. Nasleduje
lúčenie a auto so zvyškom pokračuje ďalej smer Zvolen. Ešte na chvíľu vybehneme
do bytu ku Gabikiným rodičom. Batožinu naložíme do Gabikinho tátoša a nasleduje
ceremoniál s upnutím bicyklov. Keďže to už nerobíme prvý krát, tak nám to ide
dobre. Smutno odchádzame do Bratislavy. Tam vyložíme Luciu a keďže Gabika mi
sľúbila odvoz až domov, tak ma zavezie do Stupavy. Nakoniec sme teda šťastne
dorazili. Ešte vybaliť batožinu, dať si poriadnu sprchu a už sa aj ukladám spať
s pocitom, že to naozaj stálo za to.
Dozvuky
Ako sme si sľúbili, tak sme sa ešte pár krát stretli. Dokonca sme skončili
aj v KGB (reštaurácii), aj keď s tou jednou posteľou nám to až tak nevyšlo.
Jarko vyrobil výbornú videokazetu. Vždy keď sa na ňu pozerám, tak som zase späť
v Nórsku. Raz sa tam ešte určíte vrátim. Verím že po tom túžia i ostatní z našej
malej výpravy. Raz...
|
