Rodina Švajdlenkova obrázok
Rodina Švajdlenkova obrázok
 
Hlavné menu
Štatistika stránok
TOPlist.sk

TOPlist.cz


Website Force

14.8.1998 - 5.9.1998

Island je krajina ohňa a ľadu. Je to najkrajšia krajina, akú som kedy navštívil. Neuveriteľná príroda, neuveriteľné scenérie. Ak sa Vám vydarí počasie nebudete ľutovať.

Prípravy

Ubehol rok od mojej dovolenky v Nórsku. Ale spomienky na sever vo mne stále zostali. Tento rok to zase s výberom cieľového miesta tohtoročnej dovolenky nebolo jednoduché. Večery som trávil obklopený katalógmi z rôznych cestoviek. Až raz... Oslavovali sme s partiou z angličtiny nejaké sviatky v kaviarni Propeler na nábreží Dunaja. Atmosféra bola perfektná a témou večera sa stala letná dovolenka. Myslím že niekto, možno aj ja, tam mal katalóg cestovnej kancelárie Bubo. Ako si ho tak prezeráme, tak Hilda, jedna zo zúčastnených hovorí "Ja by som išla rada na Island, nechce sa ísť niekomu so mnou ?" Bol to zaujímavý návrh a spočiatku len zo žartu, som sa ponúkol so slovami "Prečo nie". Hneď nato sa pripojil k nám i Boris, ďalší zo zúčastnených. Ešte chvíľu sme to rozoberali, ale neskôr sme sa začali venovať iným témam. Pri ďalšom stretnutí sa však táto téma znova došla na pretras a tentokrát už začal Island naberať na vážnosti. Ako ďalší mal ísť Emil, Hildin priateľ a tiež náš bývalý spolužiak z angličtiny. To už som vedeli, že Island je v podstate istý a začali sme o ňom zháňať čo najviac informácii. V cestovke sme sa dozvedeli, že tento zájazd je robený v spolupráci s pražskou cestovkou SEN a chlapík z tejto cestovky, ktorý nám bude robiť sprievodcu bol na Islande 5 krát a Island dokonale pozná. Paľo Fellner, ako zástupca cestovnej kancelárie Bubo pôjde s nami viac ako turista a na Islande tiež ešte nebol. Island. Čo sa dá vlastne od tohto ostrova očakávať. Nebolo toho veľa, čo sme o ňom vedeli. Je to ostrov na severe a sú tam sopky a ľadovce. Dokonca som vtedy ešte ani nevedel či je Island európskou, alebo americkou krajinou. Hlavným zdrojom informácií sa stal internet. Dozvedel som sa, že Island, hoci sa nachádza na severe, má v podstate miernejšie teploty v zime ako u nás, nakoľko jeho počasie je silne ovplyvnené golfským prúdom. Väčší problém je však to, že tu veľmi často a veľmi intenzívne prší. Je to ostrov s najmenšou hustotou osídlenia v Európe. Je tu možné vidieť sopky, gejzíry, nádherné vodopády a ľadovce. Vzhľadom na počasie sme sa rozhodli dokonale vybaviť do daždivého a chladného počasia. Najoptimálnejšia kombinácia oblečenia: Gore-tex, Polartec a Klimatex. Ďalej bolo treba pozháňať teplé spacáky a dobré stany. Nakoľko stravu si bolo potrebné zabezpečiť vo vlastnej réžii, tak bolo potrebné nakúpiť dostatočné množstvo vhodných potravín. Tento nákup som absolvoval spolu s Hildou a môžem povedať že to bolo pomaly väčšie dobrodružstvo, ako prechod lávovým poľom. Skúste si predstaviť množstvo a zloženie potravín pre 4 ľudí asi na 14 až 17 dni. I keď som najprv s nedôverou sledoval rýchle sa plniaci obrovský nákupný košík a bál som sa, že minimálne polovicu z toho donesieme i naspäť, neskôr som bol rád, že som si prípadné pripomienky nechal pre seba a mlčal som. Ako sa neskôr ukázalo to množstvo potravín, bolo naozaj optimálne a až na zopár maličkosti, sme ho na Islande stihli zlikvidovať. Varič a hrnce zabezpečila Hilda, ešusy a ostane náradie si každý doniesol vlastné, takže naše stravovanie bolo zabezpečené. S dopravou by nemal byť problém, lebo autobus odchádzal z Bratislavy od Istropolisu. Trochu ťažkú hlavu sme si ešte robili z trajektu, ktorý nás mal prepraviť z Dánska na Island s trojdňovou zastávkou na Faerských ostrovoch. Nikto z nás nebol "starý morský vlk" a tak sme nevedeli čo s nami spraví trojdňová plavba na mori. Ale to všetko sa malo ešte ukázať.

14.8.1998 - 1.deň

Začiatok prvého dňa dovolenky som trávil trocha netradične v práci. Nakoľko som veľmi nestíhal a odchod autobusu bol až poobede, tak som bol nútený ešte dorobiť nejaké veci. Na druhú stranu to tiež malo svoje výhody. Môj šéf Ivan prišiel pre mňa a všetky veci služobným autom do Stupavy a zaviezol ma s nimi i poobede pred Istropolis, odkiaľ odchádzal náš autobus. Chvíľu mi trvalo, než som si dal dokopy všetky veci, ale nakoniec som všetko šťastne preniesol na múrik pred Istropolisom . Za chvíľu dorazil Boris a o pár minút i Hilda s Emilom. Tí mali toho najviac, tak ich doviezol Hildin otec na aute. Dali sme si veci dokopy a začali sa obzerať po našom autobuse. Autobus tu ešte nebol a okolo bolo roztrúsených zopár ďalších adeptov na Island. O chvíľu sa pri nás zastavil chlapík stojaci v neďalekej skupinke. Ako vysvitlo aj on ide s nami na Island. Emil na chvíľu zmizol a zrazu sa zjavil so 4 plechovkami piva. Neopovrhli sme s nim a tak vznikli prvé akčné zábery s pivom v ruke už na Slovensku. Pomaly sa začali schádzať aj ostatní účastníci zájazdu, navyše sa medzi nami plietli i ľudia z nejakého ďalšieho zájazdu kamsi na juh. Chvíľu sme si ešte robili srandu, čo budeme robiť ak autobus nepríde a aký náhradný program zvolíme miesto dovolenky. Ale to už dorazila žltá Karosa so značkou Rožňovu pod Radhoštem. Chvíľu sme otrávene pozerali na ten výtvor "moderného sveta" ale nakoniec sme tam nahádzali veci a dajako sme sa usadili. Ako sme sa dozvedeli od Paľa - vedúceho z CK Bubo, v Bratislave nás nastupuje len malá časť zájazdu. Ďalší dostúpia v Brne a v Prahe. Moc sa nám to nepozdávalo, lebo už teraz vyzeral byť autobus optimálne vyťažený. Ale nestrácajúc optimizmus, nasadli sme a asi o pol tretej poobede sme vyrazili smer Island. V Brne pristupovalo len zopár ľudí a my sme s napätím očakávali čo sa bude diať v Prahe, kde mala dostúpiť najväčšia časť zájazdu i s jeho vedúcim. Do Prahy sme dorazili niečo pred siedmou hodinou. Napratanie batožiny a ostatných účastníkov zájazdu zabralo asi hodinu a my sme len neveriacky pozerali ako sa haldy batožiny strácajú v autobuse. Tu sme spoznali i nášho vedúceho. Priznám sa, že prvý dojem z neho nebol práve najlepší, ale našťastie sme čoskoro zistili, že netreba vždy dať na prvý dojem a "Hynek" sa postupne v našich očiach zmenil na celkom správneho chlapíka. Odchádzajúc z Prahy niečo po ôsmej začalo v autobuse fungovať i rádio Reykjavik, ktoré neskôr mávalo veľký úspech. Cesta ubiehala rýchlo. "Franta", náš vodič bol starý ostrieľaný profesionál. Pred nemeckými hranicami na E55 sme ohodnotili pri ceste stojace sociálne pracovníčky. Na hraniciach sme sa zdržali dlhšie, nakoľko jeden chalan cestujúci s nami robil v Nemecku a podľa počítača nemal zaplatenú pokutu za nejaký dopravný priestupok. Nastalo dlhé dohadovanie a nakoniec sme dali dokopy 2000 DM ako zálohu a po 2 hodinových ťahaniciach na hranici, sme mohli pokračovať ďalej. Ale to už každý hľadal tú najlepšiu polohu na sedadle, pomaly zaspávajúc.

15.8.1998 - 2.deň

Zobudil som sa skoro ráno celý dolámaný. Väčšina ľudí ešte spala. Dnes sme sa mali dostať cez Nemecko do dánskeho HANSTHOLM-u , kde sme sa mali večer nalodiť na trajekt. Nie som veľmi nadšený dlhými cestami v autobuse, takže len ťažko som sa udržoval vo forme pri občasných zástavkách na občerstvenie a vyprázdnenie močových mechúrov. Postupne sa všetci v autobuse oťukávali. Bolo mi jasné, že tentokrát sa tu nevytvorí taká silná partia ako minulý rok v Nórsku, kde nás bolo spolu 7 aj s vedúcim a vodičom, ale väčšina osadenstva vyzerala byť fajn. Hádam to dáko zvládneme. Predsa len 40 ľudí, nútených zdieľať jeden autobus dlhší čas môže priniesť nejaké tie konflikty. Ale nič podobné sa nevyskytlo a nejaké tie organizačné nezrovnalosti sa vždy bez problémov a rýchlo vyriešili. S Borisom, Emilom a Hildou sme sa pre istotu posilňovali vodkou aby sme náhodou nemali špatnú náladu. Počasie bolo OK, takže sa v pohode dalo cestovať v kraťasoch. Cestou cez Dánsko sme sa nezhodli s Borisom, nakoľko my ostatní by sme sa pokojne obetovali a žili po zvyšok života v niektorom z tých malých perfektne upravených domčekov. Boris naopak tvrdil, že mu to všetko pripadá veľmi gýčovité a len veľmi neochotne by sa zúčastňoval na povinnom skrášľovaní okolia svojho domčeka. Ale nakoľko nikto nám tu bývanie neponúkol, tak naša debata mala len čisto filozofický charakter a o chvíľu sme prešli na iné témy. Do HANSTHOLM-u sme dorazili večer okolo 7.hodiny. Ešte bolo treba vybrať si veci ktoré budeme potrebovať na trajekte nakoľko na trajekte nebude možný prístup do autobusu. Pri čakaní v rade na trajekt sme udivene pozerali na kopec autobusov a terénnych áut z Čiech v rade na trajekt. Vyzeralo to tak, že tento trajekt obsadíme len našimi ľuďmi. Pred ôsmou hodinou sme sa nalodili a po krátkom hľadaní sme našli svoje kajuty, tzv. couchetes. Bývali sme spolu s Emilom, Borisom, Paľom, Hynkom a Frantom. Hilda bola ubytovaná v inej časti lode. Nakoľko nikto z nás nevedel ako znáša morskú chorobu tak sme si na recepcii zobrali škatuľky určené na ťažké chvíle. Veľká časť z nás ich neskoršie aj použila. Stojac na palube sme dali posledné zbohom pevnine, ktorú sme potom nevideli ďalšie 3 týždne a vyrazili sme smer Faerské ostrovy. Loď NORRONA , náš trajekt je v podstate hotel unášaný na morských vlnách. Podzemné parkovisko, reštaurácie, obchody, kluby, videoherne, priestory pre malé deti, Viking klub slúžiaci aj ako kinosála a herňa binga mi to všetko pripomínala. Aby sme predišli obávanej morskej chorobe, tak sme si v kajute načali fľašu vodky. Tento náš národný liek nakoniec síce zabral, ale zrejme len pre tých ktorí by morskou chorobou aj tak netrpeli. Po samoliečbe sme rýchlo pobehali po lodi, aby sme sa tu zorientovali. Ako najvýhodnejší priestor pre naše ďalšie aktivity sme zvolili Viking klub. Tu sedela väčšia časť nášho zájazdu a nakopilo sa tu kopec informačných materiálov o Islande, čo bolo pre nás, ktorí sme pomaly ani nevedeli, kde sa ten Island poriadne nachádza, taký malý poklad. Tu sa mala konať i naša prvá bojová porada. Lodný zabávač nám zatiaľ v troch jazykoch vysvetlil, čo všetko treba spraviť v prípade potápania trajektu. Ako najnovší model tejto sezóny bola zvolená oranžová záchranná vesta. Bolo to naozaj veľmi povzbudivé na začiatok našej plavby. Neskôr prepukol kultúrny program pripravený špeciálne pre túto plavbu a určíte sa opakujúci so železnou pravidelnosťou celú sezónu. Bolo mi ho úprimne ľúto a podobne ako väčšina ľudí, ignoroval som ho. Stihli sme sa však dozvedieť, že v čase našej bojovej porady sa malo v klube konať bingo, ktoré ako sme neskôr zistili prilákalo všetky ženy staršie 50 rokov do Viking klubu. Mal som vážne podozrenie, že nastúpili na Norronu len kvôli tomu, aby si tu každý večer mohli zahrať bingo. Ale to sa už začali schádzať i ostatní účastníci porady. Asi po štvrťhodine, 3 upozorneniach a veľkého množstva zúrivých pohľadov do našich končín sme sa rozhodli Viking klub prenechať hráčom binga, za čo sme získali potlesk ostatných. Lodný konferencier nás určíte v tejto chvíli začal mať rád. Presunuli sme sa o poschodie nižšie a rozložili sme sa pred vchodom do reštaurácie. Nebolo to najvýhodnejšia poloha, ale túto métu sme si ubránili až do konca porady. Nafasovali sme zopár papierov a bolo nám povedané čo nás ešte čaká a neminie so zameraním na Faerské ostrovy, ktoré sme mali okupovať najbližšie 3 dni. Po porade sme si ešte zahrali zopár partií mariášu. Vo Viking klube sa medzičasom skončilo bingo a ja som sa rozhodol pozrieť si film o Faerských ostrovoch. Bol to veľmi poučný dokument. Zaujala ma hlavne časť o zvykoch obyvateľov Faerských ostrovoch. Každým rokom, keď okolo ostrova tiahnu veľryby, tieto rybári na lodiach zaženú do zátoky a tu ich ostatní obyvatelia ostrova železnými hákmi vyťahujú na breh a zabíjajú. Je to vlastne perfektne zorganizovane hromadné vraždenie veľrýb. Zabité veľryby sa zhromaždia na jedno miesto, tu sa rozporciujú a rozdelia medzi obyvateľov. Po všetkom zostane len krvavá voda zálivu. Drsné. Možno toto vraždenie veľrýb malo zmysel dávnejšie, keď boli veľryby dobrým zdrojom potravy na ostrove. Dnes však už zásobovanie potravinami na ostrove nie je problém, nakoľko sú tieto všetky dodávané z Dánska. Ale Faerania tvrdia že to je ich národný zvyk a nechcú sa ho vzdať. Hold iný kraj, iný mrav. Po filme tí z nás, ktorí ešte vládali, pokračovali vo voľnej zábave. Ale nadšenie mi dlho nevydržalo a rozhodol som sa ísť spať. Morská choroba sa mi zatiaľ vyhýbala až na miernu bolesť hlavy a bol som zvedavý čo to so mnou spraví keď zaľahnem. Bol to celkom zaujímavý pocit zaspávať kolísaný morskými vlnami, ale nebol mi dlho dopriaty. Zvyšní cestujúci hlavne tí z našich končín šliapali naozaj na plný výkon, čo bolo aj náležíte počuť.

16.8.1998 - 3.deň

Prebral som sa ráno okolo desiatej a rozhodol som sa deň zahájiť sprchou. Nie je to sranda sprchovať sa na kymácajúcej sa lodi ale ten pocit stál za to. Znárodnil som Hynkovu knihu Živá Afrika. Bola to kniha o výprave do Afriky, ktorá bola porovnávaná s článkami z knihy Zikmunda a Hanzelku Černá Afrika. Bolo to celkom čitateľné. Keď sa zobudili ostatní dačo sme pojedli a rozhodli sme sa zapadnúť do Viking klubu. Len Boris sa po chvíli rozhodol že zvyšok plavby strávi v kajute v posteli a tvrdo ignoroval všetky pokusy o jeho zaktívnenie. Pobehali sme po obchodoch. Ja som bol nútený použiť služby lodnej zmenárne, nakoľko požiadavky na platenie s mojou novou Maestro kartou tu tvrdo ignorovali. Tak som zamenil sto mariek a rozhodol som sa ich rozumne investovať. Podozrivým cukríkom, poučený z mojej poslednej dovolenky som sa vyhol a zakúpil som nejaké Faerské pivo, balíček jemných cigár a dáke čokolády. Samozrejme sme všetko hneď museli okoštovať. Cigary, boli trochu silné, pivo bolo v podstate pitné. Na palube sa viditeľne ochladilo, tak som väčšinu času trávil v kajute a v klube. Hynek dával odborné rady partii na jeepoch. Navečer som si pozrel "Peacemaker" - film čiastočne natáčaný v bratislavských uliciach. Zaľahol som tesne pred polnocou a s kľudom Angličana som zahájil protestný spánok.

17.8.1998 - 4.deň

Do bdelého stavu som sa prepracovával len veľmi pomaly a ťažko. Rýchle som spáchal na sebe potrebnú hygienu. Zbalil som si všetky veci a vyšiel som na palubu sledovať náš príchod na Faerské ostrovy do TORSHAVN-u . Počasie bolo primerane Faerské, intenzívne pršalo. Navlečený v Gore-texe som sledoval približujúci sa ostrov. V diaľke sa už dal rozoznať TORSHAVN a loď pomaly vkĺzala do prístavu. Malé, typicky severské prístavné mesto. Všetci sme sa sústredili pri východe z lode. S colnou a pasovou prehliadkou neboli veľké problémy a o chvíľu sme sa ocitli na pevnej pôde, za čo niektorí morskou chorobou trpiaci jedinci ďakovali pánu bohu. Presunuli sme sa do čakárne v prístave a čakali až Franta vylezie s Karosou z trajektu a naloží nás. Hneď v čakárni som zbadal bankomat podporujúci aj Maestro karty, čo som zhodnotil pozitívne i keď pre istotu kartu som do neho radšej nestrkal. Ostali mi ešte nejaké dánske koruny, takže by to bolo i zbytočné. Asi po hodine sme sa konečne usadili do autobusu a vyrazili sme do kempu na okraji TORSHAVN-u. Ako sme boli poučený Hynkom, správca kempu starý Viking Einar sa s Hynkom veľmi dobre pozná, takže by nemali byť žiadne problémy. Einar nerobil problémy a za štvrťhodinu už sme v kempe, v daždi prvýkrát rozbaľovali stany. Zvládli sme to vcelku v prijateľnom čase, takže sme ani veľmi nezmokli. Počasie sa však nakoniec umúdrilo, prestalo pršať a my sme sa rozhodli vyraziť do mesta. Cestou nás zaujala pevnosť, ktorá slúžila na ochranu ostrova pred pirátmi. Bol tu malý maják a 2 obrovské, žiaľ už nefunkčné dela. V meste sme sa dlho nezdržali, nakoľko sme sa museli vrátiť ešte do kempu. Dnes nás ešte čakal výlet na vtáčie ostrovy VESTMANA VJORGINI . Autobusom sme sa doviezli na ďalší z Faerských ostrovov. Samotný výlet pozostával v sledovaní vtáctva na pobreží ostrovov z loďky. Nakoľko nás bolo veľmi veľa, tak sme sa museli rozdeliť do 2 lodiek. Jedna väčšia a modernejšia a druhá menšia s nádherným drakom na čeleni. Tu sme sa zmestili 6. Kapitánom nám bol starý ostrieľaný morský vlk, pričom druhú modernejšiu loď viedol jeho syn. Ja som si pre istotu obliekol Gore-texovu bundu aj nohavice, čo sa mi vyplatilo. Fučal ostrý vietor a obe lode sa pomaly vydali zo zálivu. No ako sme sa blížili k otvorenému moru, vlny začali byť vysoké (okolo 2m) a pri niektorých manévroch špliechali cez palubu na nás. Najprv sme si mysleli, že všetko je OK a ujko námorník nás chce len tak trochu postrašiť, ale keď nám navrhol, aby sme sa radšej vrátili, nakoľko vlny začínajú byť nebezpečne vysoké, tak sme s ním vrelo súhlasili. Po dohode so svojim synom na druhej lodi sme sa k obojstrannej spokojnosti otočili naspäť a namiesto vtákov sme si z lode pozreli jedno z najstarších miest osídlenia Faerských ostrovov. Po hodine sme sa vrátili uzimení a niektorí i riadne premočení do prístavu. Hlavne Borisove rifle si to odniesli. Studena morská voda sa mu vôbec nepozdávala a asi mu nepridala na "pocite bezpečnosti a sucha". V autobuse sa pre istotu rýchlo prezliekol aby nenachladol. Všetci sme sa už tešili na horúci čaj a teplú večeru v kempe. Po príchode do kempu sme sa všetci vrhli do kuchynky. Nakoľko tam bolo naozaj husto, tak sme sa rozhodli zjesť večeru na jednom zo stolov vonku. Nasomrovali sme sa na ku stolu, kde už večeral nejaký Talian. V podstate to bol taký správny čudák. Na Faerských ostrovoch hľadal kryštály na vlastnú päsť. Po večeri a chvíli oddychu sme zaliezli do stanu k Hilde a Emilovi a tu sme mastili karty. Pripojila sa k nám i Kateřina, jedna kočka z Plzne, s ktorou sme sa bližšie zoznámili na trajekte. Navečer sa však začalo zozimievať, nepomáhala už ani vodka a tak sme išli spať.

18.8.1998 - 5.deň

Prvú noc v novo zakúpenom stane som zvládol celkom v pohode. Takisto stan to zvládol. Ráno som sa zobudil niekedy po siedmej. Dnes na čakal výstup na najvyšší vrch Faerských ostrovov, SLAETTARINDUR . Počasie bolo OK a na oblohe sa usmievalo "ozubené slnko". SLAETTARINDUR je vysoký 882 m a je v pohode prístupný bez nejakého špeciálneho vystroja. Na úpätí bola mokrá tráva a vyššie bol kamenistý povrch. Môj prvotný elán pri výstupe ma asi po polhodine prešiel a začínal som mať čoraz dlhšie pauzy na oddych. Pod nohami to šmýkalo a moje fajčiarske pľúca dostávali zabrať. Po nejakej hodinke som sa nakoniec dostal na vrchol, kde sa už väčšina trénovanejších kochala nádherným výhľadom na najčastejšie fotený záber Faerských ostrovov, 2 obrovské skaly trčiace pri pobreží ostrova. Výhľad tu bol naozaj nádherný, i keď sa už miestami začala vznášať hmla. Každopádne to za ten výstup stalo. Dole už som šliapal podstatne rýchlejšie, čo sa mi skoro nevyplatilo. Na jednom mieste som sa pošmykol a zachránil ma len kolík značiaci cestu, ktorého som sa stihol zachytiť. Cestou späť sme zastavili v múzeu poľnohospodárstva. V podstate ho tvoril malý skanzen. Dovnútra sme ani nešli, len sme vonku počkali na pár ľudí z nášho zájazdu, ktorí sa rozhodli isť aj dnu. Radšej sme dali prednosť malému drevenému kostolíku, ktorý stal neďaleko. Dokonca sme vošli i do vnútra a vyliezli po jednoduchých drevených schodoch aj na chór. Kostolík mal nazabudnuteľnú atmosféru. Všetko voňalo drevom, žiadne drahé ozdoby, len jednoduché drevené lavice, oltár a zopár svietnikov. Človek si vedel živo predstaviť klasické Vianoce z pohľadníc. Ľudia v kabaniciach sediaci v kostolíku, vonku kopec snehu a malí chlapci koledujúci od domu k domu. Do kempu sme dorazili navečer. Tentokrát sme sa rozhodli navečerať priamo v kuchynke. A tak keď sme prišli na radu, na platňu sme rozložili naše nádobíčko a pripravovali sme si špagety "a la Faer" pre 4 osoby. S tou porciou sme to trochu prehnali a nakoniec nám Hynek musel pomôcť. Tu som dostal od Hynka prezývku "Vorel" a táto mi prischla až do konca zájazdu. Počas večere sme zase pokecali s Talianom a vymenili si vzorky alkoholu. Od nás nafasoval pohárik "Borisovho horca" a my sme okoštovali dáku ich špecialitu. Po večeri sa väčšia časť zájazdu rozhodla isť hýriť do TORSHAVN-u . Dokonca i Franta, "vodič" podľahol alkoholickému omamu a tak v kempe zostala len naša partia. Usadili sme sa v prázdnej kuchynke a pomaly popíjali. Nanešťastie sme veľmi zle odhadli našu spotrebu. Chuť bola, ale fľaša skončila a tak sme zažívali pravú abstinentskú krízu. Síce sme alkoholu ešte mali dosť, ale zostal zamknutý v autobuse. V jednej chvíli sme dokonca plánovali prepad autobusu, ale nakoniec sme si to rozmysleli, a museli sme zaľahnúť neukojení. Zvyšok zájazdu dorazil neskoro v noci v patričnej nálade.

19.8.1998 - 6.deň

Dnes bol posledný deň, ktorý sme mali stráviť na Faerských ostrovoch. Večer po šiestej hodine sme sa mali znova nalodiť na Norronu, ktorá sa mala medzičasom vrátiť z nórskeho BERGEN-u. Po raňajkách sme si zbalili všetky veci a o deviatej sme vyrazili autobusom z kempu. Dnes sme si mali ísť pozrieť katedrálu KOONSGAARD , ktorú sa nikdy nepodarilo dostavať. Kvôli krutosti biskupa sa miestni veriaci vzbúrili a odmietli katedrálu dostavať. Na i takáto nedostavaná bez strechy mala svoje čaro. V neďalekom skleníku sme obdivovali, čo všetko sa dá vypestovať v týchto končinách. Bolo tu toho podstatne viacej ako vonku. Vďaka nepriaznivému počasiu toho na ostrovoch naozaj veľa nerastie. Jedine stromy na ostrove sú v mestskom parku. Voľne v prírode sa uchytila len tráva, mach a zopár krovín. Trávu tu spása obrovské množstvo ovci s veľmi kvalitnou a teplou vlnou. Výrobky z nej sú jeden z mála vývozných artiklov Faerských ostrovov. Po prehliadke katedrály sme sa vrátili z autobusom do TORSHAVN-u , kde sme mali voľný program. Ten sme využili k prehliadke mesta. Výnimočný úspech zožala miestna pekáreň. Čerstvé pekárenské výrobky z nej rozváňali do ďaleka a tak sme neodolali, vbehli dovnútra a nakúpili zopár druhov. Vonku sme to potom všetko rozbalili a poctivo sme sa podelili. S hrejivým pocitom v žalúdku sme ešte vybehli ku kostolu VESTKIRCHEN. . Je to moderný, architektonicky veľmi zaujímavo riešený kostol. Dnu sme sa však nedostali, nakoľko sa tam konal dáky pohreb a nemali sme tú drzosť nasáčkovat sa tam. Pred plánovaným zrazom nám zostalo ešte kopec času, tak sme zapadli do jednej z miestnych kaviarní. Pri kávičke sme spoločnými silami napísali karty nakúpené v neďalekom informačnom stredisku. Po krátkom čakaní pri autobuse sme sa úspešne nalodili na trajekt. Dostali sme kajutu, neďaleko Viking klubu k našej radosti. Poučení z predošlej plavby som sa rozhodol túto noc prehýriť v klube. Zvyšok bol tiež OK, snáď až na Borisa, ktorý automaticky zaľahol do postele a odmietal sa z nej pohnúť. Vybalili sme sa a zaliezli do nášho obľúbeného Viking klubu. Večer v klube zostala dosť veľká časť z nášho zájazdu a zopár severanov. Po tom, čo si tu rozbalila fidlátka nejaká miestna kapela, bolo jasné, že dnes bude ešte veselo. Spočiatku len nesmelo, neskôr po zhliadnutí skvelých Hynkových tanečných kreácií, sme sa začali vrhať na parket. Sprvu som mal s tancovaním veľké problémy a nebolo to zapríčinené len predošlou konzumáciou alkoholu. Hildine prsty na nohách si to párkrát odniesli, ale neskôr keď sme odhalili tajomstvo tanca na lodi, už to bolo lepšie. Naša technika tanca by sa dala nazvať "Postav sa na parket a nechaj sa unášať vlnami". Ale to už sme sa všetci dobre bavili, začali sme robiť hadov a do nasej zábavy sme zapojili i zopár domácich, doteraz pokojne sediacich pasažierov. Pre ich kľudnú severskú náturu to musel byť obrovský šok. Kapela este asi desaťkrát zopakovala všetky hity, ktoré vedela zahrať, zbalila fidlátka a odišla. My sme síce ešte mali chuť pokračovať ďalej, ale to už aj čašníci začali okolo nás pobehovať s vysávačmi, čím nám jasne naznačovali že máme vypadnúť. Hlavne keď zistili, že jedlo a pitie čerpáme poväčšine z vlastných zásob a teda žiadne milióny z nás nevytlčú. Predsa len už bolo okolo tretej hodiny a tak sme sa pre pobrali radšej spať, čo určite obsluhujúci personál Viking klubu potešilo. A tak ukolísaný morskými vlnami, tanečnými kreáciami a primeranou dávkou alkoholu som v momente zaspal.

20.8.1998 - 7.deň

Vstávanie po včerajšej zábave nebolo práve najpríjemnejšie, ale sprcha spravila svoje. Na Island , sme dorazili pred 10 hodinou ráno a do príchodu som sa dostal do normálu. Island nás privítal klasickým počasím. Bol zahalený v hmle a mierne pršalo. Ale i tak sme sa všetci natešene vrhli na palubu a sledovali rýchle sa približujúci Island a pristav SEYDISFJORDUR . Tuná sa mala skončiť pre niektorých, asi najťažšia časť cesty, plavba. Po pristátí ešte pasová kontrola. Tú colnú absolvoval len autobus s našimi vecami. Ako sme boli poučení, salámy, slaninu a fľaše s alkoholom sme uložili do spodku batožín, aby sme zbytočne neprovokovali. I keď na Islande je prevoz podobných výrobkov cez hranice zakázaný, je len otázkou, koľko pív zavrie colníkom oči. Skôr, ako sme sa dočkali autobusu, ešte sme stihli prelustrovať miestne informačné stredisko a nabrať si zopár materiálov. Informačné strediská sú tu kvalitne zásobované, v podstate tak, ako všade na severe. Za pol hodiny sme sa dočkali našej Karosy a vyrazili ďalej do vnútrozemia. Hynek nezabudol naladiť rádio Reykjavik a potešil nás s informáciou, že dnes máme výnimočne "krásne počasie". Vďaka "výnimočným" svetelným podmienkam" sme sa cestou zastavili, aby sme si odfotili nádherný výhľad na jazero MYVATN . Výhľad to mohol byt nádherný, ale my sme žiaľ nevideli ani na krok. Všetky potrebné peniaze sme si vymenili v neďalekom mestečku EGILSTADIR . Chvíľu voľného času sme využili na návštevu tunajšieho obchodu. Cestou do kempu sme sa zastavili pri nádhernom vodopáde DETTIFOSS . Keď som bol v Nórsku, tak som zopár vodopádov videl, ale až teraz som pochopil ako vyzerá skutočný vodopád. K vodopádu sme sa dostali z vrchu, takže človek mal možnosť vidieť to obrovské množstvo padajúcej vody dolu do kaňonu rieky JOKULSA . Bol to naozaj úchvatný pohľad a my sme začínali tušiť, čo všetko nás ešte na Islande čaká. Po zhruba hodinke sme nastúpili naspäť do autobusu a pokračovali do kempu. Kemp sa volal ASBYRGI . Kemp sa nachádzal v akejsi obrovskej skalnej podkove. Podkova vznikla výbuchom podľadovcovej sopky a následným roztopením obrovského množstva vody ktorá si vytvorila nové koryto, podkovu ASBYRGI . Tu sme zložili svoje staré unavené kosti. Predsa len pevnina je pevnina a niektorí si ju naozaj nevedeli vynachváliť.

21.8.1998 - 8.deň

Ráno sme vstali perfektne odpočinutí. Už o pol desiatej sme vyrazili autobusom smerom na EYJAN do skalného mesta VESTURDALUR . Celé skalné mesto vytvorila láva, ktorá tadiaľto pretekala a vytvorila nádherné útvary. Cez skalné mesto viedlo viacero jasne označených okruhov. Mali sme dosť času, tak sme stihli pobehať celé mesto. Po prehliadke skalného mesta sme si spravili prvú väčšiu túru. Čakal nás prechod cez kaňon rieky JOKULSA naspäť do nášho kempu ASBYRGI . Každý si na túru pripravil nejaký energetický nápoj. Naša skupina zavrhla značku ISOSTAR, a miesto nej sme to skúsili s najnovšou značkou na slovenskom športovom trhu "demänovka". Tento energetický nápoj sa nám výnimočne osvedčil a my sme podávali naozaj neuveriteľné výkony. Ani ja som nepociťoval žiadne u mňa bežné ťažkosti s nedostatkom energie. Cestou sa bolo naozaj načo dívať. Najzaujímavejšia bola zrejme sopka RAUTHOLAR , nádherná všetkými farbami hrajúca kopa škváry. Na konci, nakoľko nám došiel energetický nápoj tak i naša energia pomaly vyprchala. Ale v podstate sme už išli len po rovinke a zhruba po 17.hodine sme dorazili do kempu. Tu sme sa dali dokopy a ako hlavný bod programu sme zvolili mariáš. A keďže Hilda chcela zapadnúť do kolektívu, tak sa rozhodla túto typicky chlapskú krčmovú hru naučiť i ona. A napodiv po krátkych počiatočných problémoch, sa jej to počas nášho pobytu naozaj podarilo. Začalo sa zozimievať a my sme sa niekedy po 11.hodine rozhodli zaliezť do spacákov.

22.8.1998 - 9.deň

Ráno sme sa prebrali do nádherného počasia. Vstávali sme asi 8:00. Asi o 9:30, keď sme si pobalili všetky veci a poraňajkovali, vyrazili sme späť k vodopádom DETTIFOSS . Hoci sme ich už raz videli, až teraz v peknom počasí sa nám predstavili v plnej krase. Slnko sa vo vodnej pare nad vodopádom rozžiarilo do nádhernej dúhy. Ďalší nádherný pohľad nám poskytol vodopád SELFOSS . Po týchto vodopádoch na nás čakalo naozaj niečo typicky Islandské. Bahenné sopky NAMAFJALL je niečo čo sa naozaj nedá vidieť každý deň. A žiaľ ani cítiť. Zo všetkých strán sa na nás valil sírny dym zmiešaný s vodnou parou, čo dalo zabrať naším nosom. Ale pohľad na jamy v ktorých vrelo bahno, bol naozaj úchvatný. Chodiť sa dalo len po vyhradených chodníkoch. Biele a žlté škvrny na zemi označovali miesta, kde sa tesne pod povrchom nachádzalo horúce bahno. Vo väčšine ľudí to evokovalo muky pekelné, tak bohato popisované v náboženských knihách o pekle. Zatiaľ sme síce boli len v predpeklí, ale i to stačilo. Navyše teplo a sírny smrad išiel k duhu všetkým muchám, čo dávali náležíte najavo a snažili sa nám vliezť do všetkých možných i nemožných otvorov. Od bahenných sopiek sme sa odviezli k jazeru MYVATN , kde sme mali večer kempovať. Tu sme sa vyškriabali na blízky vyhliadkový vrchol INDELBERGFJALL. Výstup do výšky 528 m nebol až taký náročný a zvládal som ho v pohode i ja. Ale cestou dole sa mi podarilo vdýchnuť mušku, čo skoro vyvrcholilo kontrolou obsahu žalúdka. Našťastie asi po pol hodine ma prestalo dusiť a ja som sa najbližšiu hodinu snažil pre istotu nedýchať. Kemp sa nachádzal v dedinke REYKJAHLID . Bol situovaný tesne pri jazere a okrem nás a zopár ďalších turistov v ňom kempovalo asi milión mušiek, ktoré sa snažili vynútiť si našu pozornosť. A darilo sa im to naozaj skvele. Neskoršie sme zistili že sú menej otravné, ak sa človek obráti oproti vetru a nachádza sa v nižších polohách. Navečer sme si vyrazili do blízkej dediny, kde sme si dali v cukrárni špičkovú "čapovanú" zmrzlinu poliatu horúcou čokoládou. Večer sme dorazili späť do kempu a vo veľkom plátennom stane, ktorý slúžil ako kuchyňa a jedáleň sme si pripravili večeru a rozhodli sa napísať pohľadnice svojim blízkym. Neskôr sa však dobre zozimilo a my sme radšej zaliezli do stanov a išli spať.

23.8.1998 - 10.deň

Ráno to sprvu vyzeralo na klasické počasie. Neskôr však opar a mračná ustúpili a počasie sa celkom umúdrilo. Stany sme nechali v kempe a vybrali sme sa autobusom na túru. Autobus nás zaviezol na úpätie sopky KRAFLA . Tu sme sa stretli s druhou časťou zájazdu. KRAFLA je sopka, ktorá vybuchla zhruba pred 10 rokmi. V jej okolí sa nachádza rozsiahle lávové pole pochádzajúce z tohto výbuchu. Pod ňou sa nachádza VITI , kráter s jazerom. Po zhruba hodine sme sa úspešne vyškriabali na jej vrchol vo výške 827 m. Tuná sa Paľo pochlapil a vytiahol z ruksaku vrcholové šampanské. Takže tam, kde pred 10 rokmi vybuchla sopka, teraz vystrelila zátka zo šampanského. Na zhruba 20 ľudí to šampanské vystačilo len tak tak. Potom sme si spravili skupinové foto a splodili sme nejaký odkaz do knihy návštev na vrchole tejto sopky. Po výstupe nás čakala cesta späť do kempu. Komfortný autobus sme vymenili za namáhavý prechod cez lávové pole . Ostrá láva, miestami ešte teplá dávala naším topánkam riadne zabrať. Večer sme dorazili do kempu, kde sme si ešte dali našu obľúbenú "čapovanú zmrzlinu" a po sprche a večeri sme unavení zaliezli do stanov.

24.8.1998 - 11.deň

Ráno bolo zamračené, ale nepršalo, čo sme hodnotili pozitívne. O 9:00 sme vyrazili do DUMMBORGIR . V preklade toto znamená čierny prales. V skutočnosti sa jedná o čierne skalné mesto vytvorené samotnou prírodou. Ulice mesta tvorili upravené farebné okruhy s prehľadnými mapami na križovatkách. Naozaj nádhernou časťou mesta je KIRKJA, kostol tvorený z čadičových kryštálov. Z mesta sme sa po značke vybrali k čiernej sopke HVERFJALL , ktorú tvorila obrovská kopa čiernej škváry, s kruhovým kráterom uprostred. V jej blízkosti sa malo nachádzať miesto, kde americkí kozmonauti na čele s Neil Amstrongom trénovali pristátie a pohyb po mesiaci. Verím tomu, že tu mali naozaj reálne podmienky, tiež sme si tu niekedy pripadali ako na mesiaci. Presné miesto sa nám však nepodarilo objaviť. Po výstupe na HVERFJALL sme na druhej strane tejto ohromnej kopy škváry zliezli. Tu sme sa dostali ku GRJOTAGJA , skalnému zlomu s jaskyňami s termálnou vodou. Mali sme pokušenie sa v nej zvlažiť, ale sálajúce horko z vody nás presvedčilo, že by to nebol až taký vynikajúci nápad. Do REYKAHLID-u sme prišli zhruba o 16:30. Keďže sa krásne vyčasilo, tak sme zostávajúci čas využili na opaľovanie. Večer sme si zahrali všetci štyria mariáš. Nemal som práve šťastie a ako jediný som prehral.

25.8.1998 - 12.deň

Ráno sme si zbalili všetky veci a naložili do autobusu. Dnes sme sa rozlúčili s REYKAHLID-om a pokračovali autobusom, smer REYKJAVIK . Bola to dlhá cesta a do REYKJAVIK-u sme mali doraziť až zajtra poobede. Samozrejme, aby tá cesta nebola až taká jednotvárna, tak sme zastavovali na zaujímavých miestach. Neďaleko jazera MYVATN v SKUTUSTATHAGIGAR sme si pozreli pseudokrátery. Ďalej sme si pozreli nádherné vodopády GODAFOSS Dlhšiu prestávku si spravili v AKUREYRI , druhom najväčšom meste Islandu. AKUREYRI je najväčším vývozcom banánov v Európe. Je to na prvý pohľad prekvapujúce, ale v meste je veľký počet skleníkov, vytápaných termálnou vodou a v nich sa pestujú aj banány. Múzea sa nám nepodarilo navštíviť, tak sme si pozreli aspoň výborne vybavený obchod s rybičkami. Nakoniec, verní faune a flóre sme sa naobedovali v botanickej záhrade, pri ktorej bol pristavený autobus. Po krátkej prehliadke sme nastúpili do autobusu a pokračovali v ceste. Večer sme sa ešte zastavili na chvíľu v skanzene, už ani neviem kde. A potom už len sledujúc video sme sa snažili zaspať. "Nebezpečnú rýchlosť 2" som ešte zvládol, ale "Men in Black" už som nevnímal a pomaly som zaspal.

26.8.1998 - 13.deň

Celá noc a ráno bolo strašné. Spal som len minimálne a navyše mi úplne odišli kolená. Miestami som vyzeral ako adept na invalidný vozík. Prvou dnešnou zástavkou bol STORIGEYSIR. Tu sme sa pozreli na otca všetkých gejzírov GEYISIR. Najväčší gejzír v tejto oblasti STROKKUR vystrekoval do výšky 25 až 30 m a momentálne nie je aktívny. Naposledy bol aktívny v roku 1930. Neskôr sa prebral len po lokálnych zemetraseniach aj to len na krátky čas. Toto sa Islanďanom veľmi nepozdávalo a tak zistili že keď sa do gejzíru hodí niekoľko kilogramov mazľavého mydla, tak ho to prebudí k činnosti. Túto techniku praktizovali nejaké obdobie, hlavne pre dôležité štátne návštevy, ale neskôr i táto technika prestala byť účinná. Od gejzíru sme sa vybrali ku GULLFOSS "Zlatým vodopádom", ktoré boli naozaj nádherné. Ďalej sme si pozreli stredoveké centrum kultúry na Islande kostol SKALHOLT . Tuná vznikla obsiahla časť nádherných Islandských ság. Ďalšou zástavkou v dejinách bolo údolie THINGVELLIR . Tuná sa nachádza najstarší parlament na svete, založený v roku 930. Na spojnici európskej a americkej zemskej dosky sa stretávali skupiny Vikingov z celého Islandu, odhlasovali nové zákony, trestali vinníkov a vybavovali si vzájomné podlžnosti. Zaujímavou skutočnosťou bola možnosť vyplatenia sa z vraždy. Navečer sme konečne úspešne dorazili do kempingu v REYKJAVIK-u . Potom, čo sme rozbalili stany a navečerali a dali sa do kopy po dlhej a náročnej ceste, vyrazili sme na obhliadku nočného mesta. Našli sme si malú útulnú kaviareň, kde sme si dali kávu, pivo a tequilu a spokojne si krochkali blahom. Do kempu sme dorazili asi o desiatej večer. Uvítali sme možnosť konečne sa vyspať na rovnej ploche a zaliezli sme do stanov.

27.8.1998 - 14.deň

Konečne vyspatý, sme sa pomaly vysprchovali naraňajkovali a pobalili si veci. Z kempu sme vyrazili až okolo 12, čo každý uvítal. Tentokrát sme si pozreli mesto za svetla, nakúpili suveníry (moju krásnu čiapočku), a v rámci dní kultúry sme prepadli miestnu národnú galériu. Vzhľadom na to že sa tu neplatilo vstupné, bolo to optimálne riešenie. Tu sme pozerali Island v obrazoch od všetkých miestnych umelcov a niektoré boli napodiv i pekné. Pred odchodom sme si REYKJAVIK ešte poriadne prezreli z rozhľadne PEARLAN . Z hlavného mesta sme vyrazili do blízkej BLUE LAGOON . Modrá lagúna je v podstate tepláreň, kde sa nachádza umelé jazero s termálnou vodou, zmiešanou dákymi minerálmi, čo mu dáva nádhernú modrú farbu. Zalezení po krk v perfektnej horúcej vode sme si liečili všetky útrapy. Navyše sa Paľo zase pochlapil a všetkým nám objednal nejakú alkoholickú sódu vo farbe okeny. Tuto roznášali čašníci a čašníčky priamo na táckach v umelých pohároch, len v plavkách a motýlikoch priamo do vody. Po vypití sa jeden z účastníkov nášho zájazdu rozhodol zapísať do Guinessovej knihy rekordov a potom čo si dal na hlavu 2 hrste minerálneho bahna, tak sme mu na ňu postupne naskladali všetkých asi 40 pohárov do veže. Nakoniec sa nám to za potlesku ostatného osadenstva lagúny podarilo. Odpočinutí a vybláznení sme večer zapadli do kempu v GRINDAVIK . Začalo popŕchať a tak po rýchlej večeri sme radšej zaliezli do stanov.

28.8.1998 - 15.deň

Ráno výdatne prší a my sa snažíme o rýchly odchod z kempu, aby sme čo najmenej zmokli. Nakoľko sa nám podarilo ušetriť, nejaký ten deň, dva tak sa dnes pokúšame dostať do horského kempu LANDMANNLAUGAR . Tento kemp sa nachádza mimo hlavnej okružnej cesty okolo Islandu a je potrebne si pozháňať informácie o dostupnosti tohto kempu s naším autobusom. Cestou sa zastavujeme vo HVERAGERDI. Je to malé mestečko na juhozápade Islandu. Tuná sme zaliezli do predajne Eden, čo bol v podstate veľký skleník. Je to naozaj divný pocit, nakupovať suveníry pod palmami na Islande. Hynkovi sa podarilo zistiť že cesta do LANDMANNLAUGAR-u by mala byť prejazdná i pre náš autobus a tak Franta sadol za volant, za niekoľko kilometrov odbočil z hlavnej cesty do čiernej pustatiny. Cesta nebola až tak zjazdná, tak ako sme predpokladali, ale Franta sa nevzdal a preukázal svoje jazdecké umenie naplno. Cesta bola samý prach a nachádzali sme sa v totálnej pustatine, čo miestami pripomínalo cestu cez púšť. Jediné obývané miesto, HRAUNEYAR sa nachádzal asi v polovici cesty. Boli to v podstate unimo bunky, tvoriace malý komplex. Po krátkom odpočinku sme pokračovali ďalej. Ale to už sa krajina začínala vlniť a my sme poobede dorazili ku kempu. Brod nachádzajúci sa pred kempom, si Franta netrúfol prejsť, tak sme si pobrali stany a ruksaky a krátky úsek do kempu už sme zvládli po drevených chodníkoch po vlastných. Mierne popŕchalo. Postavili sme stany a riadne hladní sme sa rozhodli ukuchtiť nejaké rizoto. Rozložili sme si veci na blízkom drevenom stole a začali variť ryžu. Okolie bolo nádherné, dookola sa vypínali vrchy hýriace farbami. Lenže to už začínalo riadne pršať a my sme vypli varič a zaliezli do stanov. Ešte ma napadlo schovať nedovarenú ryžu pod stôl. Za polhodinu sa počasie trocha umúdrilo a my sme sa pokúšali ryžu dovariť. No ani druhý pokus nebol úspešný, uložili sme pomôcky na varenie, nedovarenú ryžu a zaliezli do stanov. Dnes sme teda mali len studenú večeru. Ale to už začal fúkať vietor a riadne sa rozpršalo a my sme to načisto vzdali. Dnes sme Borisov letný stan degradovali na sklad pre batožinu a Boris sa mi nasáčkoval do môjho stanu. Je to síce trocha nepohodlné, ale potrebné.

29.8.1998 - 16.deň

Ráno pršalo a fúkal vietor. Teraz sa ukázalo, nakoľko sa kto venoval výberu kvalitného miesta pre stan, lebo niekoľko stanov, doslovne plávalo na vode a vietor im tiež veľmi nepomohol. Naše stany to zvládli v podstate v pohode. Turistiku sme zatiaľ zavrhli, nemalo zmysel isť zmoknúť. Borisov stan sa žiaľ neosvedčil ani ako sklad a stiahli sme ho z obehu. Bez turistiky tu nebolo veľa možností na vyžitie. Jedinou možnosťou zostávalo kúpanie v termálnom potoku pri kempe. Keď sa dážď trochu umúdril, tak sme si natiahli plavky, navrch goráče a vybehli k potoku. Tu sme si goráče zavesili na provizórne vešiaky a zaliezli do vody. Bol to fantastický pocit. Vonku teplota pár stupňov nad nulou, popŕcha a vy ste zalezení po krk v teplej vode. Keď sa rozpršalo trocha viacej, tak niektorí to vzdali, ale ja som sa rozhodol nenechať si narušiť túto pohodu. Toto sa mi veľmi nevyplatilo, nakoľko začalo pršať naozaj poriadne a ja som si s hrôzou uvedomil, že na brehu zostali goráče len tak voľne pohodené. Preto som urýchlene vyliezol z vody, zobral goráče do ruky a v studenom daždi uháňal do stanu. Do stanu som zaliezol celý mokrý a uzimený, s jedinou snahou vyzliecť mokré plavky, usušiť sa a rýchlo sa obliecť do niečoho suchého a teplého. Po dlhšej dobe sprevádzanej mrmlaním a nadávkami sa mi to nakoniec podarilo a ja som sa upokojil. Keď sa počasie trocha umúdrilo, rozhodli sme sa dovariť ryžu zo včerajška. Poučení zo včera, zaliezli sme s varičom do malej drevenej búdky neďaleko od autobusu. Keď sme sa riadne poobzerali, zistili sme že sa nachádzame, v nejakej servisnej miestnôstke, pre susediace toalety. A tak sme za zvukov splachovačov úspešné dovarili naše rizoto. Tri krát preváraná a zmoknutá ryža, nebola práve dokonalá, ale bola teplá a my sme ju tlačili spoločne s veľkého hrnca, v ktorom bola varená. Keď sme si mysleli, že ju nedojeme, tak sa k nám pridala ešte Ľubica z Prešova a šťastne sme ju spolu s teplým čajom dorazili. Nakoľko stále pršalo, tak sme zaliezli do stanu a hrali mariáš. Bolo to naozaj to jediné čo sa dalo teraz robiť.

30.8.1998 - 17.deň

Ráno sme odchádzali skoro. Zase pršalo. Niektoré stany dostali zabrať. Ešte mokré veci sme nahádzali do autobusu a odišli z kempu. Po dlhej ceste pustatinou sme sa napojili na okružnú cestu "1". Pršalo naozaj výdatne a Island nám ukázal svoju pravú tvar v plnej miere. Zastavili sme sa pri vodopáde SELJALANDSFOSS . Vodopád bol zaujímavý tým, že sa dalo popod neho prejsť. Mokrá spŕška nám veľmi nevadila, bolo to jedno či zmokneme vonku alebo budeme mokrí z vodopádu. Ďalší vodopád v poradí bol GLUFURARFOSS. Bol známy tým, že niekde pri ňom mal byť ukrytý poklad dákeho slávneho Vikinga. Nepokúšali sme sa ho objaviť. Ďalšou zastávkou bolo DYRHOLAEY . Bola to čierna pláž, s obrovským príbojom, s výhľadom na kamennú bránu v mori. Túto časť som neabsolvoval, už som naozaj nemal náladu zase zmoknúť. Veci zavesené v autobuse sa nesušili a zo všetkého kvapkala voda. Nasledoval vodopád SKOGAFOSS . Navečer sme sa dostali do národného parku SKAFTAFELL . Tuná sme si v kempe pod ľadovcom rozložili stany, trocha sa scivilizovali a unavení sa uložili k spánku.

31.8.1998 - 18.deň

Ráno sme sa prebudili do pekného počasia. Prestalo pršať a my sme sa pripravovali na trek k ľadovcu. Prípravy nám trvali zhruba do poludnia. Bol to asi náš najdlhší trek na Islande. Prechádzali sme cez SJONARSKER, NYRTHRIHNUJUR a vystúpili na 979 m vysoký KRISTINARTINDAR. Záverečný výstup na vrchol v silnom vetre bol skoro nad moje sily. Jediné čo ma presvedčilo k tomu aby som pokračoval, bola Študentská pečať v ruksaku, ktorú sme chceli zjesť ako našu vrcholovku. Nakoniec sa mi to naozaj podarilo, a výhľad stál naozaj za to. Z vrcholu bol nádherný výhľad na dve spájajúce sa morény ľadovca. Bola to naozaj nádhera. Boris spravil 8 fotografii nadväzujúcich na seba. To sme ešte nevedeli, že z toho vzniknú najkrajšie fotografie z Islandu. Zliezli sme späť, pokračovali cez 650 m vysokú GLAM-u do SJONARNIPA a neskoro poobede sme sa dostali naspäť do kempu. Večer sme si dali Demänovku a hlavne Hilde naozaj chutila. Večer začalo silno fúkať a my sa začali obávať o stany. Bola to strašná noc. Vietor fúkal s obrovskou intenzitou a stan sa úplne tlačil k zemi a kopíroval nás ležiacich vo vnútri. Boris spal vcelku pokojne, ale mne to nešlo ani náhodou. Dookola bolo tiež veselo. Hlasy typu "Stojí ti ešte, lebo mne už nie" a podobne sa týkali stanov a nie niečoho iného, ako si človek mohol myslieť.

1.9.1998 - 19.deň

Ráno o 6.hodine ľudia, vstali a začali zachraňovať stany. Napriek Borisovým protestom, zbalili sme i náš stan. Potom sme pomohli Hilde a Emilovi. Vietor však odfúkol Emilovi obal zo stanu a my ho sme ho hľadali asi pol hodiny. Nakoniec sa nám ho podarilo nájsť a po skvelej sprche sa nám nálada prudko vylepšila. Pobalení sme zaliezli do kaviarne, kde sme si dopriali kávu a nejaké múčniky. Keďž sme odchádzali asi na poludnie, tak sme voľný čas využili na výlet k moréne ľadovca SKAFTAFELLJOKUL . Bol to kúsok cesty po rovine ale prudký vietor fúkajúci od ľadovca nám dal riadne zabrať. Poobede sme odišli z kempu. Zastavili sme sa pri JOKULSALRON , čo vlastne bolo ľadovcové jazero. Pršalo ako obvykle. Ja jediný z našej partie som využil možnosť previesť sa na obojživelnom vozidle po jazere. Nafasovali sme oranžové záchranné vesty a na obojživelníkovi sme sa vnorili do vôd jazera. Pohľad to bol naozaj úžasný. Bolo to skoro ako niekde v Grónsku. Z vody vyčnievali nádherné belasé ľadovce a ja som fotil ako strhaný. Chlapík, doprevádzajúci nás na gumenom člne, nám doniesol kus ľadu starého tisíc rokov. Keďže sme nemali zo sebou žiadnu whisky, tak sme si ho len ošahali. Po zhruba polhodine sme sa mokrí a vyzimení vrátili do autobusu. Pokračovali sme ďalej do HOFN , kde sme mali dnes kempovať. Vonku stále pršalo a väčšina z nás mala toho plné zuby. Postaviť premočené stany do dažďa sa nám nechcelo. Nakoniec sa nám podarilo dohodnúť s Paľom a časť zájazdu sa ubytovala v blízkom Youth hostel, s tým, že rozdiel sme si doplatili zo svojho. Bola to paráda byť v teplúčku, keď vonku pršalo. Osprchovali sme sa, uvarili sme si kvalitnú stravu v dobre vybavenej kuchynke. Paľo dal do pľacu Black Velvet, ktorý chcel pôvodne otvoriť na ľadovcovom jazere. Večer sme ešte diskutovali s 2 Nemkami, ktoré cestovali po Islande na divoko. Spali sme síce v spacákoch, ale za to v posteliach, čo bolo tiež k nezaplateniu.

2.9.1998 - 20.deň

Ráno sme odchádzali asi o pol desiatej. V kempe sme pribrali všetkých odvážlivcov, ktorí dali prednosť mokrým stanom. Vo SVARTYS sme si spravili vo vodorovnom daždi fotografiu pri majáku. Zamietli sme návštevu múzea kameňov a pomaly sme sa vrátili k miestam skadiaľ sme pred 2 týždňami vyrazili. V EGILSTADIR sme sa snažili nakúpiť si nejaké potraviny na trajekt. V podstate s potravinami sme na tom boli v pohode, skôr sme si kupovali len nejaký chlieb a čerstvé maslo. Prišli sme do kempu v SEYDISFJORDUR a zase intenzívne pršalo. Tentokrát sa už žiadny youth hostel nekonal a my sme po dlhom váhaní nakoniec vybalili stany. Večeru sme si ako starí skúsení harcovníci pripravili v sprchotoalete. Vymoknutí sme zaliezli do mokrých stanov a spacákov.

3.9.1998 - 21.deň

Ráno o 9.00 sme odišli z kempu. Naša NORRONA odchádzala tesne poobede a v prístave sa pomaly vytvárala rada áut a autobusov. V kolóne okrem nášho autobusu, stáli i ďalšie autobusy a autá z Čiech. Všetko starí známi, ktorí sa plavili s nami na Island. Ľudia, ktorí mali problémy už cestou sem, boli trochu nervózni. Po nalodení si automaticky zobrali papierové škatuľky, pre prípad nevoľnosti. Po ubytovaní v couchetoch, sme automaticky prešli do Viking klubu. Prostredie pre nás dôverne známe. Tentokrát s nami cestovala partia výrastkov, idúcich na školský výlet a tí si to naozaj užívali. Len škoda že pritom narobili toľko hluku.

4.9.1998 - 22.deň

Dnes v noci sme toho veľa nenaspali, lebo Hynek nás ukecal, aby sme zostali pozorovať východ slnka nad TORSHAVN-on . Ráno o tretej nás vyhodili z Viking klubu a tak sme sa chvíľu len tak povaľovali pred Viking klubom, len tak zaspávajúci a kecajúci. Z nasej skupinky sme vydržali len ja s Hildou. Veď taký nádherný východ slnka za to stojí. Neskôr sme sa presunuli do reštaurácie o poschodie nižšie. Tuná pospávali niektorí jedinci, ktorí tu asi majú väčší kľud a pokojnejší spánok ako v kabínkach. Ale to už sme sa blížili k Faerským ostrovom a my sme sa snažili vonku na palube v dobrej zime, hľadať lúče vychádzajúceho slnka. Tentokrát to proste nevyšlo, lebo hmla bola taká hustá, že aj keby nejaké slnko vychádzalo, tak sme ho nemali šancu zbadať. Tak sme zaliezli do postelí a pospávali celé doobedie. Poobede sme sa trochu dali do poriadku, ale cesta loďou nás všetkých tak nejako uspávala. Navyše večer sa strhla pekná búrka a niekoľko metrové vlny sem tam vystrekovali až na palubu. Menšiu šou spôsobil jeden z partie mladých Islanďanov, cestujúcich na prázdniny, keď dorazil do Viking klubu natiahnutý v záchrannej veste a na chrbte mal zavesený hasiaci pristroj. No kapitán lode spolu s ďalšími pomocníkmi, preto nemali veľké pochopenie a rýchlo mladého muža odstrojili. Loďou to pekne mávalo a hlavne pri pozeraní na film sa nám plátno pekne hojdalo hore dole, čo niektorí radšej vzdali a zaliezli do kabínok. Ani Faerským hudobníkom to nejako nešlo, ale nám to nevadilo. Keď zbalili fidlátka, ešte sme ukecali čašníčku a pustila nám kazetu s Elánom. A tak riadne vybláznení, sme zaľahli. Do HANSTHOLM-u sme mali prísť až ráno a tak sme sa snažili trocha prespať pred dlhou cestou v autobuse.

5.9.1998 - 23.deň

Do HANSTHOLM-u sme prišli skoro ráno s malým oneskorením, kvôli búrke. Chvíľu to trvalo, kým sme sa dopracovali do autobusu. Ale nakoniec sa nám to podarilo a väčšina z nás sa snažila ešte dospať predošlú noc. Takže sme sa rútili vpred smer Čechy a Slovensko nočnou krajinou. Trochu oživenia nastalo až niekde pred českými hranicami. Zistili sme, že autobus cestovky Kráčalik, sa zrazil s nejakým nemeckým osobákom. Podľa všetkého sa nikomu nič nestalo, ale zrejme im to bude trvať dosť dlho, než budú pokračovať ďalej. E-55 tentokrát bola skoro opustená, zrejme ešte nebol ten správny čas. V Prahe sme sa rozlúčili s väčšou časťou nášho zájazdu. Mimo iného i z Hynkom, takže rádio Reykjavik sa na ďalšej ceste odmlčalo. Ešte v Brne sme vyložili účastníkov z Moravy. Do Bratislavy sme došli navečer a tu sme sa rozlúčili so zvyškom ľudí. Zostali nám po nich len adresy. A tak v kraťasoch, ktoré sme si na Islande až tak neužili, sme sa porozbiehali každý svojou cestou plný spomienok na tento špičkový zájazd.

Waiting for a bus

Bez popisu

Denmark - Hanstholm

Bez popisu
Bez popisu

Shetlands islands

Bez popisu

Faroe islands

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Torshavn

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Vestmana Vjorgini

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Slaettarindur

Bez popisu
Bez popisu

Koonsgaard

Bez popisu
Bez popisu

Iceland

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Seydisfjordur

Bez popisu
Bez popisu

Egilstadir

Bez popisu

Dettifoss

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Jokulsa

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Asbyrgi

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Vesturdalur

Bez popisu

Rautholar

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Selfoss

Bez popisu
Bez popisu

Namafjall

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Lake Myvatn

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Indelbergfjall

Bez popisu
Bez popisu

Reykjahlid

Bez popisu
Bez popisu

Viti

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Krafla

Bez popisu

Lava fields

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Dummborgir

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Hverfjall

Bez popisu

Grjotagja

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Skutustathagigar

Bez popisu

Godafoss

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Akureyri

Bez popisu

Strokkur

Bez popisu

Gullfoss

Bez popisu
Bez popisu

Skalholt

Bez popisu
Bez popisu

Thingvellir

Bez popisu
Bez popisu

Reykjavik

Bez popisu
Bez popisu

Pearlan

Bez popisu
Bez popisu

Blue Lagoon

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Grindavik

Bez popisu

Hveragerdi

Bez popisu

Landmannlaugar

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Seljalandsfoss

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Skogafoss

Bez popisu

Dyrholaey

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Skaftafell

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Kristinartindar

Bez popisu
Bez popisu

Skaftafelljokul

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Jokulsalron

Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu
Bez popisu

Hofn

Bez popisu
Bez popisu

Ship NORRONA

Bez popisu
Bez popisu

Fauna and flora

Bez popisu

Juraj Švajdlenka fotografia
Moje meno je Juraj Švajdlenka a som autorom týchto stránok. Verím, že budete spokojní s obsahom týchto stránok.
Ak máte nejaké otázky ohľadom týchto stránok, kľudne mi napíšte na túto adresu:

svajdlenka@gmail.com
© 2006 sk.svajdlenka.com - Stránky rodiny Švajdlenkovej