Island je krajina ohňa a ľadu. Je to najkrajšia krajina,
akú som kedy navštívil. Neuveriteľná príroda, neuveriteľné scenérie.
Ak sa Vám vydarí počasie nebudete ľutovať.
Prípravy
Ubehol rok od mojej dovolenky v Nórsku. Ale spomienky na sever vo mne stále
zostali. Tento rok to zase s výberom cieľového miesta tohtoročnej dovolenky
nebolo jednoduché. Večery som trávil obklopený katalógmi z rôznych cestoviek.
Až raz... Oslavovali sme s partiou z angličtiny nejaké sviatky v kaviarni
Propeler na nábreží Dunaja. Atmosféra bola perfektná a témou večera sa
stala letná dovolenka. Myslím že niekto, možno aj ja, tam mal katalóg
cestovnej kancelárie Bubo. Ako si ho tak prezeráme, tak Hilda, jedna
zo zúčastnených hovorí "Ja by som išla rada na Island, nechce sa ísť niekomu
so mnou ?" Bol to zaujímavý návrh a spočiatku len zo žartu, som sa ponúkol
so slovami "Prečo nie". Hneď nato sa pripojil k nám i Boris, ďalší zo
zúčastnených. Ešte chvíľu sme to rozoberali, ale neskôr sme sa začali venovať
iným témam. Pri ďalšom stretnutí sa však táto téma znova došla na pretras
a tentokrát už začal Island naberať na vážnosti. Ako ďalší mal ísť Emil,
Hildin priateľ a tiež náš bývalý spolužiak z angličtiny. To už som vedeli,
že Island je v podstate istý a začali sme o ňom zháňať čo najviac informácii.
V cestovke sme sa dozvedeli, že tento zájazd je robený v spolupráci s
pražskou cestovkou SEN a chlapík z tejto cestovky, ktorý nám bude robiť
sprievodcu bol na Islande 5 krát a Island dokonale pozná. Paľo Fellner,
ako zástupca cestovnej kancelárie Bubo pôjde s nami viac ako turista a na
Islande tiež ešte nebol. Island. Čo sa dá vlastne od tohto ostrova očakávať.
Nebolo toho veľa, čo sme o ňom vedeli. Je to ostrov na severe a sú tam sopky a
ľadovce. Dokonca som vtedy ešte ani nevedel či je Island európskou, alebo
americkou krajinou. Hlavným zdrojom informácií sa stal internet. Dozvedel
som sa, že Island, hoci sa nachádza na severe, má v podstate miernejšie
teploty v zime ako u nás, nakoľko jeho počasie je silne ovplyvnené golfským
prúdom. Väčší problém je však to, že tu veľmi často a veľmi intenzívne
prší. Je to ostrov s najmenšou hustotou osídlenia v Európe. Je tu možné
vidieť sopky, gejzíry, nádherné vodopády a ľadovce. Vzhľadom na počasie
sme sa rozhodli dokonale vybaviť do daždivého a chladného počasia.
Najoptimálnejšia kombinácia oblečenia: Gore-tex, Polartec a Klimatex.
Ďalej bolo treba pozháňať teplé spacáky a dobré stany. Nakoľko stravu
si bolo potrebné zabezpečiť vo vlastnej réžii, tak bolo potrebné nakúpiť
dostatočné množstvo vhodných potravín. Tento nákup som absolvoval spolu
s Hildou a môžem povedať že to bolo pomaly väčšie dobrodružstvo, ako
prechod lávovým poľom. Skúste si predstaviť množstvo a zloženie potravín
pre 4 ľudí asi na 14 až 17 dni. I keď som najprv s nedôverou sledoval
rýchle sa plniaci obrovský nákupný košík a bál som sa, že minimálne
polovicu z toho donesieme i naspäť, neskôr som bol rád, že som si
prípadné pripomienky nechal pre seba a mlčal som. Ako sa neskôr ukázalo
to množstvo potravín, bolo naozaj optimálne a až na zopár maličkosti,
sme ho na Islande stihli zlikvidovať. Varič a hrnce zabezpečila Hilda,
ešusy a ostane náradie si každý doniesol vlastné, takže naše stravovanie
bolo zabezpečené. S dopravou by nemal byť problém, lebo autobus odchádzal
z Bratislavy od Istropolisu. Trochu ťažkú hlavu sme si ešte robili z trajektu,
ktorý nás mal prepraviť z Dánska na Island s trojdňovou zastávkou na
Faerských ostrovoch. Nikto z nás nebol "starý morský vlk" a tak sme nevedeli
čo s nami spraví trojdňová plavba na mori. Ale to všetko sa malo ešte ukázať.
14.8.1998 - 1.deň
Začiatok prvého dňa dovolenky som trávil trocha netradične v práci.
Nakoľko som veľmi nestíhal a odchod autobusu bol až poobede, tak
som bol nútený ešte dorobiť nejaké veci. Na druhú stranu to tiež
malo svoje výhody. Môj šéf Ivan prišiel pre mňa a všetky veci služobným
autom do Stupavy a zaviezol ma s nimi i poobede pred Istropolis,
odkiaľ odchádzal náš autobus. Chvíľu mi trvalo, než som si dal dokopy
všetky veci, ale nakoniec som všetko šťastne preniesol na múrik
pred Istropolisom
. Za chvíľu dorazil Boris a o pár minút i Hilda s Emilom.
Tí mali toho najviac, tak ich doviezol Hildin otec na aute. Dali sme
si veci dokopy a začali sa obzerať po našom autobuse. Autobus tu ešte
nebol a okolo bolo roztrúsených zopár ďalších adeptov na Island. O
chvíľu sa pri nás zastavil chlapík stojaci v neďalekej skupinke.
Ako vysvitlo aj on ide s nami na Island. Emil na chvíľu zmizol a
zrazu sa zjavil so 4 plechovkami piva. Neopovrhli sme s nim a tak
vznikli prvé akčné zábery s pivom v ruke už na Slovensku. Pomaly sa
začali schádzať aj ostatní účastníci zájazdu, navyše sa medzi nami
plietli i ľudia z nejakého ďalšieho zájazdu kamsi na juh. Chvíľu sme
si ešte robili srandu, čo budeme robiť ak autobus nepríde a aký
náhradný program zvolíme miesto dovolenky. Ale to už dorazila žltá
Karosa so značkou Rožňovu pod Radhoštem. Chvíľu sme otrávene pozerali
na ten výtvor "moderného sveta" ale nakoniec sme tam nahádzali veci
a dajako sme sa usadili. Ako sme sa dozvedeli od Paľa - vedúceho z
CK Bubo, v Bratislave nás nastupuje len malá časť zájazdu. Ďalší
dostúpia v Brne a v Prahe. Moc sa nám to nepozdávalo, lebo už teraz
vyzeral byť autobus optimálne vyťažený. Ale nestrácajúc optimizmus,
nasadli sme a asi o pol tretej poobede sme vyrazili smer Island.
V Brne pristupovalo len zopár ľudí a my sme s napätím očakávali
čo sa bude diať v Prahe, kde mala dostúpiť najväčšia časť zájazdu
i s jeho vedúcim. Do Prahy sme dorazili niečo pred siedmou hodinou.
Napratanie batožiny a ostatných účastníkov zájazdu zabralo asi hodinu
a my sme len neveriacky pozerali ako sa haldy batožiny strácajú v
autobuse. Tu sme spoznali i nášho vedúceho. Priznám sa, že prvý dojem
z neho nebol práve najlepší, ale našťastie sme čoskoro zistili, že
netreba vždy dať na prvý dojem a "Hynek" sa postupne v našich očiach
zmenil na celkom správneho chlapíka. Odchádzajúc z Prahy niečo po
ôsmej začalo v autobuse fungovať i rádio Reykjavik, ktoré neskôr
mávalo veľký úspech. Cesta ubiehala rýchlo. "Franta", náš vodič bol
starý ostrieľaný profesionál. Pred nemeckými hranicami na E55 sme
ohodnotili pri ceste stojace sociálne pracovníčky. Na hraniciach sme
sa zdržali dlhšie, nakoľko jeden chalan cestujúci s nami robil v
Nemecku a podľa počítača nemal zaplatenú pokutu za nejaký dopravný
priestupok. Nastalo dlhé dohadovanie a nakoniec sme dali dokopy
2000 DM ako zálohu a po 2 hodinových ťahaniciach na hranici, sme
mohli pokračovať ďalej. Ale to už každý hľadal tú najlepšiu polohu
na sedadle, pomaly zaspávajúc.
15.8.1998 - 2.deň
Zobudil som sa skoro ráno celý dolámaný. Väčšina ľudí ešte spala. Dnes sme sa
mali dostať cez Nemecko do dánskeho
HANSTHOLM-u
, kde sme sa mali večer nalodiť
na trajekt. Nie som veľmi nadšený dlhými cestami v autobuse, takže len ťažko
som sa udržoval vo forme pri občasných zástavkách na občerstvenie a vyprázdnenie
močových mechúrov. Postupne sa všetci v autobuse oťukávali. Bolo mi jasné,
že tentokrát sa tu nevytvorí taká silná partia ako minulý rok v Nórsku, kde
nás bolo spolu 7 aj s vedúcim a vodičom, ale väčšina osadenstva vyzerala byť
fajn. Hádam to dáko zvládneme. Predsa len 40 ľudí, nútených zdieľať jeden autobus
dlhší čas môže priniesť nejaké tie konflikty. Ale nič podobné sa nevyskytlo a
nejaké tie organizačné nezrovnalosti sa vždy bez problémov a rýchlo vyriešili.
S Borisom, Emilom a Hildou sme sa pre istotu posilňovali vodkou aby sme náhodou
nemali špatnú náladu. Počasie bolo OK, takže sa v pohode dalo cestovať v
kraťasoch. Cestou cez Dánsko sme sa nezhodli s Borisom, nakoľko my ostatní by
sme sa pokojne obetovali a žili po zvyšok života v niektorom z tých malých
perfektne upravených domčekov. Boris naopak tvrdil, že mu to všetko pripadá
veľmi gýčovité a len veľmi neochotne by sa zúčastňoval na povinnom skrášľovaní
okolia svojho domčeka. Ale nakoľko nikto nám tu bývanie neponúkol, tak naša
debata mala len čisto filozofický charakter a o chvíľu sme prešli na iné témy.
Do
HANSTHOLM-u
sme dorazili večer okolo 7.hodiny. Ešte bolo treba vybrať si
veci ktoré budeme potrebovať na trajekte nakoľko na trajekte nebude možný
prístup do autobusu. Pri čakaní v rade na trajekt sme udivene pozerali na kopec
autobusov a terénnych áut z Čiech v rade na trajekt. Vyzeralo to tak, že tento
trajekt obsadíme len našimi ľuďmi. Pred ôsmou hodinou sme sa nalodili a po
krátkom hľadaní sme našli svoje kajuty, tzv. couchetes. Bývali sme spolu s
Emilom, Borisom, Paľom, Hynkom a Frantom. Hilda bola ubytovaná v inej časti
lode. Nakoľko nikto z nás nevedel ako znáša morskú chorobu tak sme si na recepcii
zobrali škatuľky určené na ťažké chvíle. Veľká časť z nás ich neskoršie aj použila.
Stojac na palube sme dali posledné zbohom pevnine, ktorú sme potom nevideli
ďalšie 3 týždne a vyrazili sme smer Faerské ostrovy.
Loď NORRONA
, náš trajekt je
v podstate hotel unášaný na morských vlnách. Podzemné parkovisko, reštaurácie,
obchody, kluby, videoherne, priestory pre malé deti, Viking klub slúžiaci
aj ako kinosála a herňa binga mi to všetko pripomínala. Aby sme predišli
obávanej morskej chorobe, tak sme si v kajute načali fľašu vodky. Tento náš
národný liek nakoniec síce zabral, ale zrejme len pre tých ktorí by morskou
chorobou aj tak netrpeli. Po samoliečbe sme rýchlo pobehali po lodi, aby sme
sa tu zorientovali. Ako najvýhodnejší priestor pre naše ďalšie aktivity sme
zvolili Viking klub. Tu sedela väčšia časť nášho zájazdu a nakopilo sa tu kopec
informačných materiálov o Islande, čo bolo pre nás, ktorí sme pomaly ani nevedeli,
kde sa ten Island poriadne nachádza, taký malý poklad. Tu sa mala konať i naša
prvá bojová porada. Lodný zabávač nám zatiaľ v troch jazykoch vysvetlil, čo
všetko treba spraviť v prípade potápania trajektu. Ako najnovší model tejto
sezóny bola zvolená oranžová záchranná vesta. Bolo to naozaj veľmi povzbudivé
na začiatok našej plavby. Neskôr prepukol kultúrny program pripravený špeciálne
pre túto plavbu a určíte sa opakujúci so železnou pravidelnosťou celú sezónu.
Bolo mi ho úprimne ľúto a podobne ako väčšina ľudí, ignoroval som ho. Stihli
sme sa však dozvedieť, že v čase našej bojovej porady sa malo v klube konať
bingo, ktoré ako sme neskôr zistili prilákalo všetky ženy staršie 50 rokov
do Viking klubu. Mal som vážne podozrenie, že nastúpili na Norronu len kvôli
tomu, aby si tu každý večer mohli zahrať bingo. Ale to sa už začali schádzať
i ostatní účastníci porady. Asi po štvrťhodine, 3 upozorneniach a veľkého
množstva zúrivých pohľadov do našich končín sme sa rozhodli Viking klub prenechať
hráčom binga, za čo sme získali potlesk ostatných. Lodný konferencier nás
určíte v tejto chvíli začal mať rád. Presunuli sme sa o poschodie nižšie a
rozložili sme sa pred vchodom do reštaurácie. Nebolo to najvýhodnejšia poloha,
ale túto métu sme si ubránili až do konca porady. Nafasovali sme zopár
papierov a bolo nám povedané čo nás ešte čaká a neminie so zameraním na
Faerské ostrovy, ktoré sme mali okupovať najbližšie 3 dni. Po porade sme si
ešte zahrali zopár partií mariášu. Vo Viking klube sa medzičasom skončilo bingo
a ja som sa rozhodol pozrieť si film o Faerských ostrovoch. Bol to veľmi poučný
dokument. Zaujala ma hlavne časť o zvykoch obyvateľov Faerských ostrovoch. Každým
rokom, keď okolo ostrova tiahnu veľryby, tieto rybári na lodiach zaženú do
zátoky a tu ich ostatní obyvatelia ostrova železnými hákmi vyťahujú na
breh a zabíjajú. Je to vlastne perfektne zorganizovane hromadné vraždenie
veľrýb. Zabité veľryby sa zhromaždia na jedno miesto, tu sa rozporciujú a
rozdelia medzi obyvateľov. Po všetkom zostane len krvavá voda zálivu. Drsné.
Možno toto vraždenie veľrýb malo zmysel dávnejšie, keď boli veľryby dobrým zdrojom
potravy na ostrove. Dnes však už zásobovanie potravinami na ostrove nie je
problém, nakoľko sú tieto všetky dodávané z Dánska. Ale Faerania tvrdia že to
je ich národný zvyk a nechcú sa ho vzdať. Hold iný kraj, iný mrav. Po filme
tí z nás, ktorí ešte vládali, pokračovali vo voľnej zábave. Ale nadšenie mi
dlho nevydržalo a rozhodol som sa ísť spať. Morská choroba sa mi zatiaľ vyhýbala
až na miernu bolesť hlavy a bol som zvedavý čo to so mnou spraví keď zaľahnem.
Bol to celkom zaujímavý pocit zaspávať kolísaný morskými vlnami, ale nebol mi
dlho dopriaty. Zvyšní cestujúci hlavne tí z našich končín šliapali naozaj na
plný výkon, čo bolo aj náležíte počuť.
16.8.1998 - 3.deň
Prebral som sa ráno okolo desiatej a rozhodol som sa deň zahájiť sprchou.
Nie je to sranda sprchovať sa na kymácajúcej sa lodi ale ten pocit stál za to.
Znárodnil som Hynkovu knihu Živá Afrika. Bola to kniha o výprave do Afriky,
ktorá bola porovnávaná s článkami z knihy Zikmunda a Hanzelku Černá Afrika.
Bolo to celkom čitateľné. Keď sa zobudili ostatní dačo sme pojedli a rozhodli
sme sa zapadnúť do Viking klubu. Len Boris sa po chvíli rozhodol že zvyšok
plavby strávi v kajute v posteli a tvrdo ignoroval všetky pokusy o jeho
zaktívnenie. Pobehali sme po obchodoch. Ja som bol nútený použiť služby
lodnej zmenárne, nakoľko požiadavky na platenie s mojou novou Maestro kartou
tu tvrdo ignorovali. Tak som zamenil sto mariek a rozhodol som sa ich rozumne
investovať. Podozrivým cukríkom, poučený z mojej poslednej dovolenky som sa
vyhol a zakúpil som nejaké Faerské pivo, balíček jemných cigár a dáke čokolády.
Samozrejme sme všetko hneď museli okoštovať. Cigary, boli trochu silné, pivo
bolo v podstate pitné. Na palube sa viditeľne ochladilo, tak som väčšinu času
trávil v kajute a v klube. Hynek dával odborné rady partii na jeepoch. Navečer
som si pozrel "Peacemaker" - film čiastočne natáčaný v bratislavských uliciach.
Zaľahol som tesne pred polnocou a s kľudom Angličana som zahájil protestný spánok.
17.8.1998 - 4.deň
Do bdelého stavu som sa prepracovával len veľmi pomaly a ťažko. Rýchle som
spáchal na sebe potrebnú hygienu. Zbalil som si všetky veci a vyšiel som
na palubu sledovať náš príchod na
Faerské ostrovy
do
TORSHAVN-u
. Počasie bolo primerane Faerské,
intenzívne pršalo. Navlečený v Gore-texe som sledoval približujúci sa ostrov.
V diaľke sa už dal rozoznať
TORSHAVN
a loď pomaly vkĺzala do prístavu. Malé,
typicky severské prístavné mesto. Všetci sme sa sústredili pri východe z lode.
S colnou a pasovou prehliadkou neboli veľké problémy a o chvíľu sme sa ocitli
na pevnej pôde, za čo niektorí morskou chorobou trpiaci jedinci ďakovali pánu
bohu. Presunuli sme sa do čakárne v prístave a čakali až Franta vylezie s Karosou
z trajektu a naloží nás. Hneď v čakárni som zbadal bankomat podporujúci aj Maestro
karty, čo som zhodnotil pozitívne i keď pre istotu kartu som do neho radšej nestrkal.
Ostali mi ešte nejaké dánske koruny, takže by to bolo i zbytočné. Asi po hodine sme
sa konečne usadili do autobusu a vyrazili sme do kempu na okraji TORSHAVN-u. Ako sme
boli poučený Hynkom, správca kempu starý Viking Einar sa s Hynkom veľmi dobre pozná,
takže by nemali byť žiadne problémy. Einar nerobil problémy a za štvrťhodinu už sme
v kempe, v daždi prvýkrát rozbaľovali stany. Zvládli sme to vcelku v prijateľnom
čase, takže sme ani veľmi nezmokli. Počasie sa však nakoniec umúdrilo, prestalo pršať
a my sme sa rozhodli vyraziť do mesta. Cestou nás zaujala pevnosť, ktorá slúžila na
ochranu ostrova pred pirátmi. Bol tu malý maják a 2 obrovské, žiaľ už nefunkčné dela.
V meste sme sa dlho nezdržali, nakoľko sme sa museli vrátiť ešte do kempu. Dnes nás
ešte čakal výlet na vtáčie ostrovy
VESTMANA VJORGINI
. Autobusom sme sa doviezli na
ďalší z Faerských ostrovov. Samotný výlet pozostával v sledovaní vtáctva na pobreží
ostrovov z loďky. Nakoľko nás bolo veľmi veľa, tak sme sa museli rozdeliť do 2 lodiek.
Jedna väčšia a modernejšia a druhá menšia s nádherným drakom na čeleni. Tu sme sa
zmestili 6. Kapitánom nám bol starý ostrieľaný morský vlk, pričom druhú modernejšiu
loď viedol jeho syn. Ja som si pre istotu obliekol Gore-texovu bundu aj nohavice,
čo sa mi vyplatilo. Fučal ostrý vietor a obe lode sa pomaly vydali zo zálivu. No ako
sme sa blížili k otvorenému moru, vlny začali byť vysoké (okolo 2m) a pri niektorých
manévroch špliechali cez palubu na nás. Najprv sme si mysleli, že všetko je OK a ujko
námorník nás chce len tak trochu postrašiť, ale keď nám navrhol, aby sme sa radšej
vrátili, nakoľko vlny začínajú byť nebezpečne vysoké, tak sme s ním vrelo súhlasili.
Po dohode so svojim synom na druhej lodi sme sa k obojstrannej spokojnosti otočili
naspäť a namiesto vtákov sme si z lode pozreli jedno z najstarších miest osídlenia
Faerských ostrovov. Po hodine sme sa vrátili uzimení a niektorí i riadne premočení
do prístavu. Hlavne Borisove rifle si to odniesli. Studena morská voda sa mu vôbec
nepozdávala a asi mu nepridala na "pocite bezpečnosti a sucha". V autobuse sa pre
istotu rýchlo prezliekol aby nenachladol. Všetci sme sa už tešili na horúci čaj a
teplú večeru v kempe. Po príchode do kempu sme sa všetci vrhli do kuchynky. Nakoľko
tam bolo naozaj husto, tak sme sa rozhodli zjesť večeru na jednom zo stolov vonku.
Nasomrovali sme sa na ku stolu, kde už večeral nejaký Talian. V podstate to bol
taký správny čudák. Na Faerských ostrovoch hľadal kryštály na vlastnú päsť. Po večeri
a chvíli oddychu sme zaliezli do stanu k Hilde a Emilovi a tu sme mastili karty. Pripojila
sa k nám i Kateřina, jedna kočka z Plzne, s ktorou sme sa bližšie zoznámili na trajekte.
Navečer sa však začalo zozimievať, nepomáhala už ani vodka a tak sme išli spať.
18.8.1998 - 5.deň
Prvú noc v novo zakúpenom stane som zvládol celkom v pohode. Takisto stan
to zvládol. Ráno som sa zobudil niekedy po siedmej. Dnes na čakal výstup
na najvyšší vrch Faerských ostrovov,
SLAETTARINDUR
. Počasie bolo OK a na
oblohe sa usmievalo "ozubené slnko".
SLAETTARINDUR
je vysoký 882 m a je v
pohode prístupný bez nejakého špeciálneho vystroja. Na úpätí bola mokrá tráva
a vyššie bol kamenistý povrch. Môj prvotný elán pri výstupe ma asi po polhodine
prešiel a začínal som mať čoraz dlhšie pauzy na oddych. Pod nohami to šmýkalo a
moje fajčiarske pľúca dostávali zabrať. Po nejakej hodinke som sa nakoniec dostal
na vrchol, kde sa už väčšina trénovanejších kochala nádherným výhľadom na
najčastejšie fotený záber Faerských ostrovov, 2 obrovské skaly trčiace pri
pobreží ostrova. Výhľad tu bol naozaj nádherný, i keď sa už miestami začala
vznášať hmla. Každopádne to za ten výstup stalo. Dole už som šliapal podstatne
rýchlejšie, čo sa mi skoro nevyplatilo. Na jednom mieste som sa pošmykol a
zachránil ma len kolík značiaci cestu, ktorého som sa stihol zachytiť. Cestou
späť sme zastavili v múzeu poľnohospodárstva. V podstate ho tvoril malý skanzen.
Dovnútra sme ani nešli, len sme vonku počkali na pár ľudí z nášho zájazdu,
ktorí sa rozhodli isť aj dnu. Radšej sme dali prednosť malému drevenému
kostolíku, ktorý stal neďaleko. Dokonca sme vošli i do vnútra a vyliezli po
jednoduchých drevených schodoch aj na chór. Kostolík mal nazabudnuteľnú atmosféru.
Všetko voňalo drevom, žiadne drahé ozdoby, len jednoduché drevené lavice,
oltár a zopár svietnikov. Človek si vedel živo predstaviť klasické Vianoce z
pohľadníc. Ľudia v kabaniciach sediaci v kostolíku, vonku kopec snehu a malí
chlapci koledujúci od domu k domu. Do kempu sme dorazili navečer. Tentokrát sme
sa rozhodli navečerať priamo v kuchynke. A tak keď sme prišli na radu, na platňu
sme rozložili naše nádobíčko a pripravovali sme si špagety "a la Faer" pre 4
osoby. S tou porciou sme to trochu prehnali a nakoniec nám Hynek musel pomôcť.
Tu som dostal od Hynka prezývku "Vorel" a táto mi prischla až do konca zájazdu.
Počas večere sme zase pokecali s Talianom a vymenili si vzorky alkoholu.
Od nás nafasoval pohárik "Borisovho horca" a my sme okoštovali dáku ich špecialitu.
Po večeri sa väčšia časť zájazdu rozhodla isť hýriť do
TORSHAVN-u
. Dokonca i
Franta, "vodič" podľahol alkoholickému omamu a tak v kempe zostala len naša
partia. Usadili sme sa v prázdnej kuchynke a pomaly popíjali. Nanešťastie sme
veľmi zle odhadli našu spotrebu. Chuť bola, ale fľaša skončila a tak sme zažívali
pravú abstinentskú krízu. Síce sme alkoholu ešte mali dosť, ale zostal zamknutý
v autobuse. V jednej chvíli sme dokonca plánovali prepad autobusu, ale nakoniec
sme si to rozmysleli, a museli sme zaľahnúť neukojení. Zvyšok zájazdu dorazil
neskoro v noci v patričnej nálade.
19.8.1998 - 6.deň
Dnes bol posledný deň, ktorý sme mali stráviť na Faerských ostrovoch. Večer
po šiestej hodine sme sa mali znova nalodiť na Norronu, ktorá sa mala medzičasom
vrátiť z nórskeho BERGEN-u. Po raňajkách sme si zbalili všetky veci a o
deviatej sme vyrazili autobusom z kempu. Dnes sme si mali ísť pozrieť katedrálu
KOONSGAARD
, ktorú sa nikdy nepodarilo dostavať. Kvôli krutosti
biskupa sa miestni veriaci vzbúrili a odmietli katedrálu dostavať. Na
i takáto nedostavaná bez strechy mala svoje čaro. V neďalekom skleníku
sme obdivovali, čo všetko sa dá vypestovať v týchto končinách. Bolo tu
toho podstatne viacej ako vonku. Vďaka nepriaznivému počasiu toho na
ostrovoch naozaj veľa nerastie. Jedine stromy na ostrove sú v mestskom parku.
Voľne v prírode sa uchytila len tráva, mach a zopár krovín. Trávu tu
spása obrovské množstvo ovci s veľmi kvalitnou a teplou vlnou. Výrobky
z nej sú jeden z mála vývozných artiklov Faerských ostrovov. Po prehliadke
katedrály sme sa vrátili z autobusom do
TORSHAVN-u
, kde sme mali voľný program.
Ten sme využili k prehliadke mesta. Výnimočný úspech zožala miestna pekáreň.
Čerstvé pekárenské výrobky z nej rozváňali do ďaleka a tak sme neodolali,
vbehli dovnútra a nakúpili zopár druhov. Vonku sme to potom všetko rozbalili
a poctivo sme sa podelili. S hrejivým pocitom v žalúdku sme ešte vybehli ku
kostolu VESTKIRCHEN.
. Je to moderný, architektonicky veľmi zaujímavo riešený
kostol. Dnu sme sa však nedostali, nakoľko sa tam konal dáky pohreb a nemali
sme tú drzosť nasáčkovat sa tam. Pred plánovaným zrazom nám zostalo ešte
kopec času, tak sme zapadli do jednej z miestnych kaviarní. Pri kávičke
sme spoločnými silami napísali karty nakúpené v neďalekom informačnom
stredisku. Po krátkom čakaní pri autobuse sme sa úspešne nalodili na trajekt.
Dostali sme kajutu, neďaleko Viking klubu k našej radosti. Poučení z predošlej
plavby som sa rozhodol túto noc prehýriť v klube. Zvyšok bol tiež OK, snáď
až na Borisa, ktorý automaticky zaľahol do postele a odmietal sa z nej pohnúť.
Vybalili sme sa a zaliezli do nášho obľúbeného Viking klubu. Večer v klube
zostala dosť veľká časť z nášho zájazdu a zopár severanov. Po tom, čo si tu
rozbalila fidlátka nejaká miestna kapela, bolo jasné, že dnes bude ešte veselo.
Spočiatku len nesmelo, neskôr po zhliadnutí skvelých Hynkových tanečných kreácií,
sme sa začali vrhať na parket. Sprvu som mal s tancovaním veľké problémy a
nebolo to zapríčinené len predošlou konzumáciou alkoholu. Hildine prsty na
nohách si to párkrát odniesli, ale neskôr keď sme odhalili tajomstvo tanca
na lodi, už to bolo lepšie. Naša technika tanca by sa dala nazvať "Postav sa
na parket a nechaj sa unášať vlnami". Ale to už sme sa všetci dobre bavili,
začali sme robiť hadov a do nasej zábavy sme zapojili i zopár domácich,
doteraz pokojne sediacich pasažierov. Pre ich kľudnú severskú náturu to musel
byť obrovský šok. Kapela este asi desaťkrát zopakovala všetky hity,
ktoré vedela zahrať, zbalila fidlátka a odišla. My sme síce ešte mali
chuť pokračovať ďalej, ale to už aj čašníci začali okolo nás pobehovať s
vysávačmi, čím nám jasne naznačovali že máme vypadnúť. Hlavne keď zistili,
že jedlo a pitie čerpáme poväčšine z vlastných zásob a teda žiadne milióny z
nás nevytlčú. Predsa len už bolo okolo tretej hodiny a tak sme sa pre pobrali
radšej spať, čo určite obsluhujúci personál Viking klubu potešilo. A tak
ukolísaný morskými vlnami, tanečnými kreáciami a primeranou dávkou alkoholu
som v momente zaspal.
20.8.1998 - 7.deň
Vstávanie po včerajšej zábave nebolo práve najpríjemnejšie, ale sprcha spravila
svoje. Na
Island
, sme dorazili pred 10 hodinou ráno a do príchodu som sa dostal
do normálu. Island nás privítal klasickým počasím. Bol zahalený v hmle a
mierne pršalo. Ale i tak sme sa všetci natešene vrhli na palubu a sledovali
rýchle sa približujúci Island a pristav
SEYDISFJORDUR
. Tuná sa mala skončiť pre
niektorých, asi najťažšia časť cesty, plavba. Po pristátí ešte pasová kontrola.
Tú colnú absolvoval len autobus s našimi vecami. Ako sme boli poučení, salámy,
slaninu a fľaše s alkoholom sme uložili do spodku batožín, aby sme zbytočne
neprovokovali. I keď na Islande je prevoz podobných výrobkov cez hranice zakázaný,
je len otázkou, koľko pív zavrie colníkom oči. Skôr, ako sme sa dočkali autobusu,
ešte sme stihli prelustrovať miestne informačné stredisko a nabrať si zopár
materiálov. Informačné strediská sú tu kvalitne zásobované, v podstate tak,
ako všade na severe. Za pol hodiny sme sa dočkali našej Karosy a vyrazili ďalej
do vnútrozemia. Hynek nezabudol naladiť rádio Reykjavik a potešil nás s
informáciou, že dnes máme výnimočne "krásne počasie". Vďaka "výnimočným"
svetelným podmienkam" sme sa cestou zastavili, aby sme si odfotili nádherný
výhľad na jazero
MYVATN
. Výhľad to mohol byt nádherný, ale my sme žiaľ nevideli
ani na krok. Všetky potrebné peniaze sme si vymenili v neďalekom mestečku
EGILSTADIR
. Chvíľu voľného času sme využili na návštevu tunajšieho obchodu.
Cestou do kempu sme sa zastavili pri nádhernom vodopáde
DETTIFOSS
. Keď som bol
v Nórsku, tak som zopár vodopádov videl, ale až teraz som pochopil ako vyzerá
skutočný vodopád. K vodopádu sme sa dostali z vrchu, takže človek mal možnosť
vidieť to obrovské množstvo padajúcej vody dolu do kaňonu rieky
JOKULSA
. Bol to naozaj úchvatný pohľad a my sme začínali tušiť, čo všetko nás ešte na
Islande čaká. Po zhruba hodinke sme nastúpili naspäť do autobusu a pokračovali
do kempu. Kemp sa volal
ASBYRGI
. Kemp sa nachádzal v akejsi obrovskej skalnej
podkove. Podkova vznikla výbuchom podľadovcovej sopky a následným roztopením
obrovského množstva vody ktorá si vytvorila nové koryto, podkovu
ASBYRGI
. Tu sme zložili svoje staré unavené kosti. Predsa len pevnina je pevnina a
niektorí si ju naozaj nevedeli vynachváliť.
21.8.1998 - 8.deň
Ráno sme vstali perfektne odpočinutí. Už o pol desiatej sme vyrazili autobusom
smerom na EYJAN do skalného mesta
VESTURDALUR
. Celé skalné mesto vytvorila
láva, ktorá tadiaľto pretekala a vytvorila nádherné útvary. Cez skalné mesto
viedlo viacero jasne označených okruhov. Mali sme dosť času, tak sme stihli
pobehať celé mesto. Po prehliadke skalného mesta sme si spravili prvú väčšiu
túru. Čakal nás prechod cez kaňon rieky
JOKULSA
naspäť do nášho kempu
ASBYRGI
. Každý si na túru pripravil nejaký energetický nápoj. Naša skupina zavrhla
značku ISOSTAR, a miesto nej sme to skúsili s najnovšou značkou na slovenskom
športovom trhu "demänovka". Tento energetický nápoj sa nám výnimočne osvedčil
a my sme podávali naozaj neuveriteľné výkony. Ani ja som nepociťoval žiadne
u mňa bežné ťažkosti s nedostatkom energie. Cestou sa bolo naozaj načo dívať.
Najzaujímavejšia bola zrejme sopka
RAUTHOLAR
, nádherná všetkými farbami hrajúca
kopa škváry. Na konci, nakoľko nám došiel energetický nápoj tak i naša energia
pomaly vyprchala. Ale v podstate sme už išli len po rovinke a zhruba po
17.hodine sme dorazili do kempu. Tu sme sa dali dokopy a ako hlavný bod
programu sme zvolili mariáš. A keďže Hilda chcela zapadnúť do kolektívu,
tak sa rozhodla túto typicky chlapskú krčmovú hru naučiť i ona. A napodiv
po krátkych počiatočných problémoch, sa jej to počas nášho pobytu naozaj
podarilo. Začalo sa zozimievať a my sme sa niekedy po 11.hodine rozhodli
zaliezť do spacákov.
22.8.1998 - 9.deň
Ráno sme sa prebrali do nádherného počasia. Vstávali sme asi 8:00.
Asi o 9:30, keď sme si pobalili všetky veci a poraňajkovali, vyrazili
sme späť k vodopádom
DETTIFOSS
. Hoci sme ich už raz videli, až teraz
v peknom počasí sa nám predstavili v plnej krase. Slnko sa vo vodnej
pare nad vodopádom rozžiarilo do nádhernej dúhy. Ďalší nádherný pohľad
nám poskytol vodopád
SELFOSS
. Po týchto vodopádoch na nás čakalo naozaj
niečo typicky Islandské. Bahenné sopky
NAMAFJALL
je niečo čo sa naozaj nedá
vidieť každý deň. A žiaľ ani cítiť. Zo všetkých strán sa na nás valil sírny
dym zmiešaný s vodnou parou, čo dalo zabrať naším nosom. Ale pohľad na jamy
v ktorých vrelo bahno, bol naozaj úchvatný. Chodiť sa dalo len po vyhradených
chodníkoch. Biele a žlté škvrny na zemi označovali miesta, kde sa tesne pod
povrchom nachádzalo horúce bahno. Vo väčšine ľudí to evokovalo muky pekelné,
tak bohato popisované v náboženských knihách o pekle. Zatiaľ sme síce boli
len v predpeklí, ale i to stačilo. Navyše teplo a sírny smrad išiel k duhu
všetkým muchám, čo dávali náležíte najavo a snažili sa nám vliezť do všetkých
možných i nemožných otvorov. Od bahenných sopiek sme sa odviezli k jazeru
MYVATN
, kde sme mali večer kempovať. Tu sme sa vyškriabali na blízky
vyhliadkový vrchol INDELBERGFJALL. Výstup do výšky 528 m nebol až taký náročný
a zvládal som ho v pohode i ja. Ale cestou dole sa mi podarilo vdýchnuť mušku,
čo skoro vyvrcholilo kontrolou obsahu žalúdka. Našťastie asi po pol hodine
ma prestalo dusiť a ja som sa najbližšiu hodinu snažil pre istotu nedýchať.
Kemp sa nachádzal v dedinke
REYKJAHLID
. Bol situovaný tesne pri jazere a
okrem nás a zopár ďalších turistov v ňom kempovalo asi milión mušiek, ktoré
sa snažili vynútiť si našu pozornosť. A darilo sa im to naozaj skvele. Neskoršie
sme zistili že sú menej otravné, ak sa človek obráti oproti vetru a nachádza
sa v nižších polohách. Navečer sme si vyrazili do blízkej dediny, kde sme si
dali v cukrárni špičkovú "čapovanú" zmrzlinu poliatu horúcou čokoládou.
Večer sme dorazili späť do kempu a vo veľkom plátennom stane, ktorý slúžil
ako kuchyňa a jedáleň sme si pripravili večeru a rozhodli sa napísať
pohľadnice svojim blízkym. Neskôr sa však dobre zozimilo a my sme radšej
zaliezli do stanov a išli spať.
23.8.1998 - 10.deň
Ráno to sprvu vyzeralo na klasické počasie. Neskôr však opar a mračná
ustúpili a počasie sa celkom umúdrilo. Stany sme nechali v kempe a vybrali
sme sa autobusom na túru. Autobus nás zaviezol na úpätie sopky
KRAFLA
. Tu sme sa stretli s druhou časťou zájazdu.
KRAFLA
je sopka, ktorá vybuchla
zhruba pred 10 rokmi. V jej okolí sa nachádza rozsiahle lávové pole pochádzajúce
z tohto výbuchu. Pod ňou sa nachádza
VITI
, kráter s jazerom. Po zhruba
hodine sme sa úspešne vyškriabali na jej vrchol
vo výške 827 m. Tuná sa Paľo pochlapil a vytiahol z ruksaku vrcholové
šampanské. Takže tam, kde pred 10 rokmi vybuchla sopka, teraz vystrelila
zátka zo šampanského. Na zhruba 20 ľudí to šampanské vystačilo len tak tak.
Potom sme si spravili skupinové foto a splodili sme nejaký odkaz do knihy
návštev na vrchole tejto sopky. Po výstupe nás čakala cesta späť do kempu.
Komfortný autobus sme vymenili za namáhavý prechod cez
lávové pole
. Ostrá láva, miestami ešte teplá dávala naším topánkam riadne zabrať. Večer sme
dorazili do kempu, kde sme si ešte dali našu obľúbenú "čapovanú zmrzlinu"
a po sprche a večeri sme unavení zaliezli do stanov.
24.8.1998 - 11.deň
Ráno bolo zamračené, ale nepršalo, čo sme hodnotili pozitívne. O 9:00 sme
vyrazili do
DUMMBORGIR
. V preklade toto znamená čierny prales. V skutočnosti
sa jedná o čierne skalné mesto vytvorené samotnou prírodou. Ulice mesta
tvorili upravené farebné okruhy s prehľadnými mapami na križovatkách. Naozaj
nádhernou časťou mesta je KIRKJA, kostol tvorený z čadičových kryštálov.
Z mesta sme sa po značke vybrali k čiernej sopke
HVERFJALL
, ktorú tvorila
obrovská kopa čiernej škváry, s kruhovým kráterom uprostred. V jej blízkosti
sa malo nachádzať miesto, kde americkí kozmonauti na čele s Neil Amstrongom
trénovali pristátie a pohyb po mesiaci. Verím tomu, že tu mali naozaj reálne
podmienky, tiež sme si tu niekedy pripadali ako na mesiaci. Presné miesto
sa nám však nepodarilo objaviť. Po výstupe na
HVERFJALL
sme na druhej strane
tejto ohromnej kopy škváry zliezli. Tu sme sa dostali ku
GRJOTAGJA
, skalnému zlomu s jaskyňami s termálnou vodou. Mali sme pokušenie sa v nej zvlažiť,
ale sálajúce horko z vody nás presvedčilo, že by to nebol až taký vynikajúci
nápad. Do
REYKAHLID-u
sme prišli zhruba o 16:30. Keďže sa krásne vyčasilo, tak
sme zostávajúci čas využili na opaľovanie. Večer sme si zahrali všetci štyria
mariáš. Nemal som práve šťastie a ako jediný som prehral.
25.8.1998 - 12.deň
Ráno sme si zbalili všetky veci a naložili do autobusu. Dnes sme sa rozlúčili s
REYKAHLID-om
a pokračovali autobusom, smer
REYKJAVIK
. Bola to dlhá cesta
a do
REYKJAVIK-u
sme mali doraziť až zajtra poobede. Samozrejme, aby tá cesta
nebola až taká jednotvárna, tak sme zastavovali na zaujímavých miestach.
Neďaleko jazera
MYVATN
v
SKUTUSTATHAGIGAR
sme si pozreli pseudokrátery. Ďalej sme si pozreli nádherné vodopády
GODAFOSS
Dlhšiu prestávku si spravili v
AKUREYRI
, druhom najväčšom meste Islandu.
AKUREYRI
je najväčším vývozcom banánov v Európe. Je to na prvý pohľad
prekvapujúce, ale v meste je veľký počet skleníkov, vytápaných termálnou
vodou a v nich sa pestujú aj banány. Múzea sa nám nepodarilo navštíviť, tak
sme si pozreli aspoň výborne vybavený obchod s rybičkami. Nakoniec,
verní faune a flóre sme sa naobedovali v botanickej záhrade, pri ktorej
bol pristavený autobus. Po krátkej prehliadke sme nastúpili do autobusu a
pokračovali v ceste. Večer sme sa ešte zastavili na chvíľu v skanzene, už
ani neviem kde. A potom už len sledujúc video sme sa snažili zaspať.
"Nebezpečnú rýchlosť 2" som ešte zvládol, ale "Men in Black" už som nevnímal
a pomaly som zaspal.
26.8.1998 - 13.deň
Celá noc a ráno bolo strašné. Spal som len minimálne a navyše mi úplne odišli
kolená. Miestami som vyzeral ako adept na invalidný vozík. Prvou dnešnou
zástavkou bol STORIGEYSIR. Tu sme sa pozreli na otca všetkých gejzírov GEYISIR.
Najväčší gejzír v tejto oblasti
STROKKUR
vystrekoval do výšky 25 až 30 m a
momentálne nie je aktívny. Naposledy bol aktívny v roku 1930. Neskôr sa prebral
len po lokálnych zemetraseniach aj to len na krátky čas. Toto sa Islanďanom
veľmi nepozdávalo a tak zistili že keď sa do gejzíru hodí niekoľko kilogramov
mazľavého mydla, tak ho to prebudí k činnosti. Túto techniku praktizovali
nejaké obdobie, hlavne pre dôležité štátne návštevy, ale neskôr i táto technika
prestala byť účinná. Od gejzíru sme sa vybrali ku
GULLFOSS
"Zlatým vodopádom",
ktoré boli naozaj nádherné. Ďalej sme si pozreli stredoveké centrum kultúry
na Islande kostol
SKALHOLT
. Tuná vznikla obsiahla časť nádherných Islandských
ság. Ďalšou zástavkou v dejinách bolo údolie
THINGVELLIR
. Tuná sa nachádza
najstarší parlament na svete, založený v roku 930. Na spojnici európskej
a americkej zemskej dosky sa stretávali skupiny Vikingov z celého Islandu,
odhlasovali nové zákony, trestali vinníkov a vybavovali si vzájomné podlžnosti.
Zaujímavou skutočnosťou bola možnosť vyplatenia sa z vraždy. Navečer sme
konečne úspešne dorazili do kempingu v
REYKJAVIK-u
. Potom, čo sme rozbalili
stany a navečerali a dali sa do kopy po dlhej a náročnej ceste, vyrazili
sme na obhliadku nočného mesta. Našli sme si malú útulnú kaviareň, kde sme
si dali kávu, pivo a tequilu a spokojne si krochkali blahom. Do kempu sme
dorazili asi o desiatej večer. Uvítali sme možnosť konečne sa vyspať na rovnej
ploche a zaliezli sme do stanov.
27.8.1998 - 14.deň
Konečne vyspatý, sme sa pomaly vysprchovali naraňajkovali a pobalili si veci.
Z kempu sme vyrazili až okolo 12, čo každý uvítal. Tentokrát sme si pozreli
mesto za svetla, nakúpili suveníry (moju krásnu čiapočku), a v rámci dní kultúry
sme prepadli miestnu národnú galériu. Vzhľadom na to že sa tu neplatilo vstupné,
bolo to optimálne riešenie. Tu sme pozerali Island v obrazoch od všetkých miestnych
umelcov a niektoré boli napodiv i pekné. Pred odchodom sme si
REYKJAVIK
ešte poriadne prezreli z rozhľadne
PEARLAN
. Z hlavného mesta sme vyrazili do blízkej
BLUE LAGOON
. Modrá lagúna je v podstate tepláreň, kde sa nachádza umelé jazero
s termálnou vodou, zmiešanou dákymi minerálmi, čo mu dáva nádhernú modrú farbu.
Zalezení po krk v perfektnej horúcej vode sme si liečili všetky útrapy. Navyše
sa Paľo zase pochlapil a všetkým nám objednal nejakú alkoholickú sódu vo farbe
okeny. Tuto roznášali čašníci a čašníčky priamo na táckach v umelých pohároch,
len v plavkách a motýlikoch priamo do vody. Po vypití sa jeden z účastníkov
nášho zájazdu rozhodol zapísať do Guinessovej knihy rekordov a potom čo si
dal na hlavu 2 hrste minerálneho bahna, tak sme mu na ňu postupne naskladali
všetkých asi 40 pohárov do veže. Nakoniec sa nám to za potlesku ostatného
osadenstva lagúny podarilo. Odpočinutí a vybláznení sme večer zapadli do
kempu v
GRINDAVIK
. Začalo popŕchať a tak po rýchlej večeri sme radšej
zaliezli do stanov.
28.8.1998 - 15.deň
Ráno výdatne prší a my sa snažíme o rýchly odchod z kempu, aby sme čo najmenej
zmokli. Nakoľko sa nám podarilo ušetriť, nejaký ten deň, dva tak sa dnes pokúšame
dostať do horského kempu
LANDMANNLAUGAR
. Tento kemp sa nachádza mimo hlavnej
okružnej cesty okolo Islandu a je potrebne si pozháňať informácie o dostupnosti
tohto kempu s naším autobusom. Cestou sa zastavujeme vo HVERAGERDI. Je to
malé mestečko na juhozápade Islandu. Tuná sme zaliezli do predajne Eden, čo
bol v podstate veľký skleník. Je to naozaj divný pocit, nakupovať suveníry pod
palmami na Islande. Hynkovi sa podarilo zistiť že cesta do
LANDMANNLAUGAR-u
by mala byť prejazdná i pre náš autobus a tak Franta sadol za volant, za niekoľko
kilometrov odbočil z hlavnej cesty do čiernej pustatiny. Cesta nebola až tak
zjazdná, tak ako sme predpokladali, ale Franta sa nevzdal a preukázal svoje
jazdecké umenie naplno. Cesta bola samý prach a nachádzali sme sa v totálnej
pustatine, čo miestami pripomínalo cestu cez púšť. Jediné obývané miesto,
HRAUNEYAR sa nachádzal asi v polovici cesty. Boli to v podstate unimo bunky,
tvoriace malý komplex. Po krátkom odpočinku sme pokračovali ďalej. Ale to
už sa krajina začínala vlniť a my sme poobede dorazili ku kempu. Brod nachádzajúci
sa pred kempom, si Franta netrúfol prejsť, tak sme si pobrali stany a ruksaky
a krátky úsek do kempu už sme zvládli po drevených chodníkoch po vlastných.
Mierne popŕchalo. Postavili sme stany a riadne hladní sme sa rozhodli ukuchtiť
nejaké rizoto. Rozložili sme si veci na blízkom drevenom stole a začali variť
ryžu. Okolie bolo nádherné, dookola sa vypínali vrchy hýriace farbami. Lenže to
už začínalo riadne pršať a my sme vypli varič a zaliezli do stanov. Ešte ma napadlo
schovať nedovarenú ryžu pod stôl. Za polhodinu sa počasie trocha umúdrilo a
my sme sa pokúšali ryžu dovariť. No ani druhý pokus nebol úspešný, uložili
sme pomôcky na varenie, nedovarenú ryžu a zaliezli do stanov. Dnes sme teda
mali len studenú večeru. Ale to už začal fúkať vietor a riadne sa rozpršalo a
my sme to načisto vzdali. Dnes sme Borisov letný stan degradovali na sklad
pre batožinu a Boris sa mi nasáčkoval do môjho stanu. Je to síce trocha
nepohodlné, ale potrebné.
29.8.1998 - 16.deň
Ráno pršalo a fúkal vietor. Teraz sa ukázalo, nakoľko sa kto venoval výberu
kvalitného miesta pre stan, lebo niekoľko stanov, doslovne plávalo na vode
a vietor im tiež veľmi nepomohol. Naše stany to zvládli v podstate v pohode.
Turistiku sme zatiaľ zavrhli, nemalo zmysel isť zmoknúť. Borisov stan sa
žiaľ neosvedčil ani ako sklad a stiahli sme ho z obehu. Bez turistiky tu
nebolo veľa možností na vyžitie. Jedinou možnosťou zostávalo kúpanie v
termálnom potoku pri kempe. Keď sa dážď trochu umúdril, tak sme si natiahli
plavky, navrch goráče a vybehli k potoku. Tu sme si goráče zavesili
na provizórne vešiaky a zaliezli do vody. Bol to fantastický pocit. Vonku
teplota pár stupňov nad nulou, popŕcha a vy ste zalezení po krk v teplej vode.
Keď sa rozpršalo trocha viacej, tak niektorí to vzdali, ale ja som sa
rozhodol nenechať si narušiť túto pohodu. Toto sa mi veľmi nevyplatilo,
nakoľko začalo pršať naozaj poriadne a ja som si s hrôzou uvedomil, že na brehu
zostali goráče len tak voľne pohodené. Preto som urýchlene vyliezol z vody,
zobral goráče do ruky a v studenom daždi uháňal do stanu. Do stanu som
zaliezol celý mokrý a uzimený, s jedinou snahou vyzliecť mokré plavky,
usušiť sa a rýchlo sa obliecť do niečoho suchého a teplého. Po dlhšej dobe
sprevádzanej mrmlaním a nadávkami sa mi to nakoniec podarilo a ja som sa
upokojil. Keď sa počasie trocha umúdrilo, rozhodli sme sa dovariť ryžu zo
včerajška. Poučení zo včera, zaliezli sme s varičom do malej drevenej búdky
neďaleko od autobusu. Keď sme sa riadne poobzerali, zistili sme že sa
nachádzame, v nejakej servisnej miestnôstke, pre susediace toalety.
A tak sme za zvukov splachovačov úspešné dovarili naše rizoto. Tri krát
preváraná a zmoknutá ryža, nebola práve dokonalá, ale bola teplá a my sme
ju tlačili spoločne s veľkého hrnca, v ktorom bola varená. Keď sme si mysleli,
že ju nedojeme, tak sa k nám pridala ešte Ľubica z Prešova a šťastne
sme ju spolu s teplým čajom dorazili. Nakoľko stále pršalo, tak sme
zaliezli do stanu a hrali mariáš. Bolo to naozaj to jediné čo sa dalo
teraz robiť.
30.8.1998 - 17.deň
Ráno sme odchádzali skoro. Zase pršalo. Niektoré stany dostali zabrať. Ešte mokré
veci sme nahádzali do autobusu a odišli z kempu. Po dlhej ceste pustatinou sme
sa napojili na okružnú cestu "1". Pršalo naozaj výdatne a Island nám ukázal
svoju pravú tvar v plnej miere. Zastavili sme sa pri vodopáde
SELJALANDSFOSS
. Vodopád bol zaujímavý tým, že sa dalo popod neho prejsť. Mokrá spŕška nám veľmi
nevadila, bolo to jedno či zmokneme vonku alebo budeme mokrí z vodopádu.
Ďalší vodopád v poradí bol GLUFURARFOSS. Bol známy tým, že niekde pri ňom mal
byť ukrytý poklad dákeho slávneho Vikinga. Nepokúšali sme sa ho objaviť.
Ďalšou zastávkou bolo
DYRHOLAEY
. Bola to čierna pláž, s obrovským príbojom, s
výhľadom na kamennú bránu v mori. Túto časť som neabsolvoval, už som naozaj
nemal náladu zase zmoknúť. Veci zavesené v autobuse sa nesušili a zo všetkého
kvapkala voda. Nasledoval vodopád
SKOGAFOSS
. Navečer sme sa dostali do národného parku
SKAFTAFELL
. Tuná sme si v kempe pod ľadovcom rozložili stany, trocha
sa scivilizovali a unavení sa uložili k spánku.
31.8.1998 - 18.deň
Ráno sme sa prebudili do pekného počasia. Prestalo pršať a my sme sa pripravovali
na trek k ľadovcu. Prípravy nám trvali zhruba do poludnia. Bol to asi náš
najdlhší trek na Islande. Prechádzali sme cez SJONARSKER, NYRTHRIHNUJUR a
vystúpili na 979 m vysoký KRISTINARTINDAR. Záverečný výstup na vrchol v
silnom vetre bol skoro nad moje sily. Jediné čo ma presvedčilo k tomu aby
som pokračoval, bola Študentská pečať v ruksaku, ktorú sme chceli zjesť
ako našu vrcholovku. Nakoniec sa mi to naozaj podarilo, a výhľad stál
naozaj za to. Z vrcholu bol nádherný výhľad na dve spájajúce sa morény ľadovca.
Bola to naozaj nádhera. Boris spravil 8 fotografii nadväzujúcich na seba.
To sme ešte nevedeli, že z toho vzniknú najkrajšie fotografie z Islandu.
Zliezli sme späť, pokračovali cez 650 m vysokú GLAM-u do SJONARNIPA a neskoro
poobede sme sa dostali naspäť do kempu. Večer sme si dali Demänovku a hlavne
Hilde naozaj chutila. Večer začalo silno fúkať a my sa začali obávať o stany.
Bola to strašná noc. Vietor fúkal s obrovskou intenzitou a stan sa úplne
tlačil k zemi a kopíroval nás ležiacich vo vnútri. Boris spal vcelku pokojne,
ale mne to nešlo ani náhodou. Dookola bolo tiež veselo. Hlasy typu "Stojí ti
ešte, lebo mne už nie" a podobne sa týkali stanov a nie niečoho iného, ako
si človek mohol myslieť.
1.9.1998 - 19.deň
Ráno o 6.hodine ľudia, vstali a začali zachraňovať stany. Napriek Borisovým
protestom, zbalili sme i náš stan. Potom sme pomohli Hilde a Emilovi.
Vietor však odfúkol Emilovi obal zo stanu a my ho sme ho hľadali asi pol hodiny.
Nakoniec sa nám ho podarilo nájsť a po skvelej sprche sa nám nálada prudko
vylepšila. Pobalení sme zaliezli do kaviarne, kde sme si dopriali kávu a nejaké
múčniky. Keďž sme odchádzali asi na poludnie, tak sme voľný čas využili na výlet
k moréne ľadovca
SKAFTAFELLJOKUL
. Bol to kúsok cesty po rovine ale prudký vietor
fúkajúci od ľadovca nám dal riadne zabrať. Poobede sme odišli z kempu.
Zastavili sme sa pri
JOKULSALRON
, čo vlastne bolo ľadovcové jazero. Pršalo
ako obvykle. Ja jediný z našej partie som využil možnosť previesť sa na
obojživelnom vozidle po jazere. Nafasovali sme oranžové záchranné vesty a
na obojživelníkovi sme sa vnorili do vôd jazera. Pohľad to bol naozaj úžasný.
Bolo to skoro ako niekde v Grónsku. Z vody vyčnievali nádherné belasé ľadovce
a ja som fotil ako strhaný. Chlapík, doprevádzajúci nás na gumenom člne,
nám doniesol kus ľadu starého tisíc rokov. Keďže sme nemali zo sebou žiadnu
whisky, tak sme si ho len ošahali. Po zhruba polhodine sme sa mokrí a vyzimení
vrátili do autobusu. Pokračovali sme ďalej do
HOFN
, kde sme mali dnes kempovať.
Vonku stále pršalo a väčšina z nás mala toho plné zuby. Postaviť premočené
stany do dažďa sa nám nechcelo. Nakoniec sa nám podarilo dohodnúť s Paľom a
časť zájazdu sa ubytovala v blízkom Youth hostel, s tým, že rozdiel sme si
doplatili zo svojho. Bola to paráda byť v teplúčku, keď vonku pršalo.
Osprchovali sme sa, uvarili sme si kvalitnú stravu v dobre vybavenej kuchynke.
Paľo dal do pľacu Black Velvet, ktorý chcel pôvodne otvoriť na ľadovcovom
jazere. Večer sme ešte diskutovali s 2 Nemkami, ktoré cestovali po Islande
na divoko. Spali sme síce v spacákoch, ale za to v posteliach, čo bolo
tiež k nezaplateniu.
2.9.1998 - 20.deň
Ráno sme odchádzali asi o pol desiatej. V kempe sme pribrali všetkých
odvážlivcov, ktorí dali prednosť mokrým stanom. Vo SVARTYS sme si spravili vo
vodorovnom daždi fotografiu pri majáku. Zamietli sme návštevu múzea kameňov a
pomaly sme sa vrátili k miestam skadiaľ sme pred 2 týždňami vyrazili. V
EGILSTADIR
sme sa snažili nakúpiť si nejaké potraviny na trajekt. V podstate
s potravinami sme na tom boli v pohode, skôr sme si kupovali len nejaký chlieb
a čerstvé maslo. Prišli sme do kempu v
SEYDISFJORDUR
a zase intenzívne pršalo.
Tentokrát sa už žiadny youth hostel nekonal a my sme po dlhom váhaní nakoniec
vybalili stany. Večeru sme si ako starí skúsení harcovníci pripravili v
sprchotoalete. Vymoknutí sme zaliezli do mokrých stanov a spacákov.
3.9.1998 - 21.deň
Ráno o 9.00 sme odišli z kempu. Naša
NORRONA
odchádzala tesne poobede a v prístave
sa pomaly vytvárala rada áut a autobusov. V kolóne okrem nášho autobusu, stáli i
ďalšie autobusy a autá z Čiech. Všetko starí známi, ktorí sa plavili s nami na
Island. Ľudia, ktorí mali problémy už cestou sem, boli trochu nervózni.
Po nalodení si automaticky zobrali papierové škatuľky, pre prípad nevoľnosti.
Po ubytovaní v couchetoch, sme automaticky prešli do Viking klubu. Prostredie pre
nás dôverne známe. Tentokrát s nami cestovala partia výrastkov, idúcich na
školský výlet a tí si to naozaj užívali. Len škoda že pritom narobili toľko hluku.
4.9.1998 - 22.deň
Dnes v noci sme toho veľa nenaspali, lebo Hynek nás ukecal, aby sme zostali
pozorovať východ slnka nad
TORSHAVN-on
. Ráno o tretej nás vyhodili z Viking
klubu a tak sme sa chvíľu len tak povaľovali pred Viking klubom, len tak
zaspávajúci a kecajúci. Z nasej skupinky sme vydržali len ja s Hildou. Veď
taký nádherný východ slnka za to stojí. Neskôr sme sa presunuli do reštaurácie
o poschodie nižšie. Tuná pospávali niektorí jedinci, ktorí tu asi majú väčší
kľud a pokojnejší spánok ako v kabínkach. Ale to už sme sa blížili k Faerským
ostrovom a my sme sa snažili vonku na palube v dobrej zime, hľadať lúče
vychádzajúceho slnka. Tentokrát to proste nevyšlo, lebo hmla bola taká hustá,
že aj keby nejaké slnko vychádzalo, tak sme ho nemali šancu zbadať. Tak sme
zaliezli do postelí a pospávali celé doobedie. Poobede sme sa trochu dali do
poriadku, ale cesta loďou nás všetkých tak nejako uspávala. Navyše večer sa
strhla pekná búrka a niekoľko metrové vlny sem tam vystrekovali až na palubu.
Menšiu šou spôsobil jeden z partie mladých Islanďanov, cestujúcich na prázdniny,
keď dorazil do Viking klubu natiahnutý v záchrannej veste a na chrbte mal zavesený
hasiaci pristroj. No kapitán lode spolu s ďalšími pomocníkmi, preto nemali
veľké pochopenie a rýchlo mladého muža odstrojili. Loďou to pekne mávalo a
hlavne pri pozeraní na film sa nám plátno pekne hojdalo hore dole, čo niektorí
radšej vzdali a zaliezli do kabínok. Ani Faerským hudobníkom to nejako nešlo,
ale nám to nevadilo. Keď zbalili fidlátka, ešte sme ukecali čašníčku a pustila
nám kazetu s Elánom. A tak riadne vybláznení, sme zaľahli. Do
HANSTHOLM-u
sme mali
prísť až ráno a tak sme sa snažili trocha prespať pred dlhou cestou v autobuse.
5.9.1998 - 23.deň
Do
HANSTHOLM-u
sme prišli skoro ráno s malým oneskorením, kvôli búrke. Chvíľu
to trvalo, kým sme sa dopracovali do autobusu. Ale nakoniec sa nám to podarilo
a väčšina z nás sa snažila ešte dospať predošlú noc. Takže sme sa rútili vpred
smer Čechy a Slovensko nočnou krajinou. Trochu oživenia nastalo až niekde pred
českými hranicami. Zistili sme, že autobus cestovky Kráčalik, sa zrazil s
nejakým nemeckým osobákom. Podľa všetkého sa nikomu nič nestalo, ale zrejme im
to bude trvať dosť dlho, než budú pokračovať ďalej. E-55 tentokrát bola skoro
opustená, zrejme ešte nebol ten správny čas. V Prahe sme sa rozlúčili s väčšou
časťou nášho zájazdu. Mimo iného i z Hynkom, takže rádio Reykjavik sa na ďalšej
ceste odmlčalo. Ešte v Brne sme vyložili účastníkov z Moravy. Do Bratislavy sme
došli navečer a tu sme sa rozlúčili so zvyškom ľudí. Zostali nám po nich len
adresy. A tak v kraťasoch, ktoré sme si na Islande až tak neužili, sme sa
porozbiehali každý svojou cestou plný spomienok na tento špičkový zájazd.
|
