Ostrý Kameň



Hradná zrúcanina stojí vo výške asi 576 metrov nad morom. Hrad bol postavený v polovici 13. storočia, na príkaz kráľa Ondreja ako strážny hrad. Prvý raz spomína roku 1273. Jeho úlohou bolo okrem stráženia západnej hranice krajiny chrániť aj tzv. Českú cestu, ktorá sa využívala už od doby bronzovej na obchodné i vojenské účely. Jej význam sa ešte zvýšil udelením osobitných kráľovských výsad pre obchodníkov s tovarom.

Tento gotický hrad stojí na vápencovej skale a je priekopou oddelený od hlavného hrebeňa. Skladal sa z hradu a podhradia. Podhradie slúžilo na hospodárske účely a nachádzala sa tu aj kaplnka, pekáreň a ubytovanie pre personál hradu. Celé podhradie malo aj pivnice. Horná časť slúžila hlavne ako stráž s pozorovacou vežou. Okrem toho tu bola kuchyňa, cisterna s vodou a dokonca aj väzenie.

Z vlastníctva kráľa prešiel roku 1366 do rúk kráľovského kastelána Mikuláša zo Seče za vernosť. Potom už nasledoval osud mnohých hradov a to pomerne časté striedanie majiteľov (mimo iných aj Ctibor z Ctiboríc, Forgáčovci, Thurzovci, grófi zo Svätého Jura a Pezinka). .

V blízkosti hradu sa 28. mája 1704 odohrala aj bitka rákocziho kurucov s cisárskym vojskom. Poslednými majiteľmi hradu bolo Pálfiovci, ktorí sa však už o značne poškodený Ostrý Kameň nestarali a svoje sídlo preniesli do kaštieľa v Moravskom svätom Jáne. Navyše hrad tiež stratil svoju strážnu funkciu, keďže trasa Českej cesty sa presunula cez Bratislavu. Osud hradu bol spečatený. Postupne pustol a dnes sú z neho len ruiny.

Vďaka nadšencom (skautom) sa stal jedným z objektov zapojených do akcie „Odklínanie hradov“, ktorá je zameraná na zachránenie historických pamiatok Slovenska v spolupráci s odborníkmi na pamiatkovú starostlivosť.

Angelika Švajdlenková

Posted in História, Hrady a zámky, Výlety | Tagged | Leave a comment

Buková

Tieto letné horúčavy sú priam na nevydržanie. Preto si asi nikto nenechá ujsť príležitosť vyraziť zo slnkom rozpáleného mesta niekam do prírody. Najmä ak je to niekam k vode. Takto sme strávili náš minulý víkend. Zbalili sme deti, naložili sa do auta a tradáááááááá, hor sa na stanovačku. Náš cieľ – priehrada Buková na Záhorí. Je to pekná lokalita, pomerne známa, aj vďaka možnosti rybačky často vyhľadávaná.

Dorazili sme tak okolo obeda, to si iste viete predstaviť ten hic. Ešteže je v aute klíma. Aj tak sa z nás lialo. Najprv sme sa poprechádzali, obhliadli terén a potom poď ho stavať stan. To zabralo nejaký ten čas, aj vďaka nevyhnutnej pomoci nášho Riška. Potom sme zamierili do okolia. Rišinko sa čvachtal vo vode, schladenie neodmietol ani Juraj. Robkovi sme omočili len nožičky, predsa len je pomerne malý na kúpanie sa v priehrade. Svojim tieňom a hlavne chladnou kofolou lákal bufet, navyše si tam chlapská partia spríjemňovala obednú siestu gitarou a tak som podľahla.
Dali sme si tam obed, zanôtili nejaké tie songy. Bolo príjemne.

Aby sme však nesedeli len tak, rozhodli sme sa na vychádzku. Rišimu sa to moc nezdalo, ale nemohol nič robiť, musel ísť s nami. Cestou okolo vody si ešte aj oškrel koleno, tak si viete predstaviť tú idylu. Reval, jak keby mu priam noha odpadla. Ale poznáte deti, za chvíľu bolo po plači a už aj trielil dopredu.

Na druhej strane bol bufet rovnakého typu, ale ako sa hovorí „children friendly“. Okrem dvojhojdačky, tu bolo pieskovisko, pomerne veľa hračiek v ňom a hlavne autá. To už bolo niečo. Riška sme ani nemuseli strážiť, ten sa priam vrhol tam a naša púť skončila. Pár detí sa tam hralo aj s vodou, striekalo ju z hadice s rozstrekovacou koncovkou a tak sa pri nás za okamih objavili Rišiho slipy, ponožky, topánky i tričko celé premáčané. Ale bavil sa.

Po stiahnutí pollitrových kofol a dostatočnom nakojení Robka sme sa rozhodli pokračovať vo výlete a pozrieť sa ďalej. Prejavy nesúhlasu zo strany nášho prvorodeného nedali na seba dlho čakať. Aj tak musel ísť. Pozreli sme si nejakú tú trasu a vrátili sa zase na našu stranu priehrady. Chlapi sa šli vykúpať, Robko spinkal a tak som sa venovala trochu čítaniu a oddychu. V stane bolo príjemne chladno aj vďaka prefukovaniu a tak sa tam dalo vydržať.


Neskôr sme zavítali zase na kofolu a strávili tam pomerne veľkú časť večera, či noci. Hralo sa na gitare, ja som si zaspievala, tá chlapská partia okrem hrania hodila do pléna aj vtipy, takže náladička ako má byť. Riško už zaspával, ale gitara ho prebrala a potom sa tam vyjašil. Tancoval, poskakoval, behal, bol skrátka neodolateľný. Získal si srdce gitaristu, ten hral akoby len pre neho. O pol noci však bufetár zatvoril a navyše, povypínal svetlá, takže sme sa museli brať. Škoda.

Na oblohe bolo snáď tisíce hviezd a bolo to úchvatné. V meste niť také nevidno a je to škoda. Naša noc v stane bola fajn, len Robko sa snažil stále piť, takže sa vyspali hlavne moji chlapi.


Ráno Bobo poskakoval už od pol siedmej, tak zase zo spánku nebolo nič. Teplota stúpala závratnou rýchlosťou a už o ôsmej bol hic. Rozhodli sme sa pre túru na hrad, či zrúcaninu Ostrý Kameň, ktorá sa vypína nad vodou. Cesta je pomerne dobrá, Robko bol v klokanke u Juraja, Riši šliapal po svojich, držiac ma za ruku. Asi po hodine a pol výstupu, našťastie v tieni stromov, sme dorazili k cieľu.

Riško bol nadšený. Aj preto, lebo sme našli hada. Vlastne jaštericu, lebo slepúch patrí medzi ne. Bol to jeho prvý. A dole sme zase videli pravú jaštericu, tak teda úspešný deň.

Po úspešnom zlezení k vode sme si dali oddych, naobedovali sa, Riško opäť sa povyzliekal z mokrých vecí, vyhral sa s autami na piesku a šli sme späť. Škoda že gitarista medzitým odišiel. Tak sa chlapi ešte šli vykúpať, ja som zbalila veci a Juraj potom stav, opäť za výdatnej pomoci Riška, naložili sme sa a vyrazili k domovu. Teplomer sa vyšplhal na 39 stupňov a my sme oceňovali klímu. Ani sa nám nechcelo pred domom z auta vystúpiť, tak tam bolo fajn. Ponosili sme veci, deti zaspali a my sme si dali relax v chlade obývačky. Teda aspoň chvíľu, lebo o 15 minút sa hlásil náš najmladší.

Celkové zhrnutie? Určite môžeme odporúčať. Škoda len, že tam nikde nepredávajú aj turistické známky.

Angelika Švajdlenková

Posted in História, Hrady a zámky, Výlety | Tagged | Leave a comment

Hrad Strečno

Ak chcete využiť voľný čas a pritom spoznávať krásy Slovenska, jednou z možností je navštíviť HRAD STREČNO. Nachádza sa pri rovnomennej obci Strečno, smer Žilina – Martin.

Aj my sme využili voľnú chvíľu a spríjemnili sme si čas jeho návštevou. Zaparkovať sa dá priamo pod hradom, na štrkovom parkovisku. Odtiaľ Vás prístupová cesta vedie po schodoch a plošinách priamo až na hrad. Ten je známy už niekoľko storočí. Pri vstupe je možnosť si zakúpiť aj lístky pre kameru či fotoaparát a teda realizovať aj svoju fotodokumentáciu. Vstup je za 50,-, fotoaparát za 20,- a kamera za 30,- Sk, čiže nič nákladné. Deti do 6 rokov majú vstup voľný. Prehliadka je realizovaná v prítomnosti sprievodcu. Nás sprevádzala príjemná sprievodkyňa, ktorá nás aj informovala o histórií a nálezoch z priestorov hradu i okolia.

Hrad bol postavený na prelome 13. – 14. storočia, i keď prvé osídlenie je oveľa staršie, ako dokazujú archeologické nálezy z hradného kopca, už od mladšej doby bronzovej. Prvé písomnosti sa objavili už za čias Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1316. Výslovný písomný dôkaz o jestvovaní hradu pochádza až z roku 1384, keď sa spomína pod názvom “comitatus castri Strechyn”. Pôvodne išlo o malé strážne hradné opevnenie chrániace mýtnu stanicu na brode cez rieku Váh. Pôvodne malé opevnenie (22×18 m), ktoré sa časom rozširovalo až do podoby rozsiahleho hradu (165×61 m).

Vystriedalo sa tu niekoľko majiteľov. Až do konca 14 storočia bol majetok kráľa, konkrétne v rukách kráľovien Barbory a neskôr Alžbety. Od 1397 sa dostáva do súkromného vlastníctva poľského šľachtica Sudivoja z Ostrorohu. V nasledujúcom storočí vystriedal niekoľkých vlastníkov, ako Ján Čapek zo Sán, Štefan Pongrác, Ján Trnka z Ratiboříc, Teofil Turzo z Betlanoviec, Pavol Kiniži, kapitán horného Uhorska a po jeho smrti v roku 1494 manželka Benigna (v tomto období zažil aj najväčší stavebný rozmach) a iní.

16. storočie nebolo iné. Majitelia sa striedali pomerne často, patria medzi nich Matej Korvín, Ján Zápoľský, Burian Svetlovský z Vlčnova, bratia Peter a Mikuláš Kostkovci a neskôr rodina Dersffyovcov. Na čas ho obsadili i husiti.

V polovici 17. storočia sa doplnili tri bastióny a hrad dosiahol svoju najväčšiu veľkosť.

Ako najlepšie opevnenie na hornom Považí, bol hrad strategickým bodom. Niet sa čomu diviť, že sa stal aj útočišťom povstalcov proti kráľovi.

Jeho najznámejším majiteľom boli i František Wesselényi (Vešelíni, Vesselény), známy svojou veľkou krutosťou aj s manželkou Žofiou Bošňákovou, ktorá bola priam jeho pravým opakom. Žili striedavo na hrade a v renesančnom kaštieli v Tepličke nad Váhom. Zomrela na hrade roku 1644. František slúžil u Tomáša Bošňáka (otca Žofie), ktorý bol kapitánom na Fiľakovskom hrade. Po jeho smrti sa stal kapitánom Fiľakovského hradu František Wesselényi. Neskôr sa stal i hlavným kapitánom hornouhorských vojsk. V roku 1655 dosiahol dokonca najvyššiu možnú hodnosť – uhorského palatína, najvyššieho krajinského hodnostára po kráľovi. V roku 1662 za prítomnosti kráľa a cisára Leopolda I. dostal v bratislavskom františkánskom kostole vyznamenanie Rád zlatého rúna. Vo funkcii uhorského palatína sa v roku 1664 stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti kráľovi. Sprisahanie bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bez súhlasu krajinského snemu vo Vašvári uzavrel s Turkmi nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť roku 1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Za účasť na protikráľovskom odboji František prišiel o majetok, ktorý prepadol v prospech koruny.

Žofia Bošňáková sa narodila na Šurianskom hrade, kde bol jej otec vtedy kapitánom. Celý svoj život sa venovala charitatívnej činnosti. Na svojom panstve založila a vydržiavala útulok s nemocnicou pre chudobných, chorých, opustených a siroty. Keď roku 1633 vypukol mor, osobne sa starala o postihnutých. V roku 1644 (vo veku necelých 35 rokov) zomrela. Pre jej príkladný a cnostný život ju mnohí už počas jej života pokladali za sväticu.

Nový majiteľ Jakub Lőwenburg dal prehľadať hrad, nakoľko sa šírili chýry o skrytom poklade. V ruinách schátraného hradu však nenašli žiadny poklad, pretože pred jeho demoláciou všetky cennosti z neho odviezli do Viedne a výzbroj do novopostavenej protitureckej pevnosti v Leopoldove. V krypte pod poškodenou kaplnkou však objavili, medzi asi päťdesiatimi spráchnivenými rakvami a telami zosnulých, rakvu s neporušeným telom Žofie. Aj po 45-tich rokoch, ktoré uplynuli od smrti, bolo v neporušenom stave bez akejkoľvek mumifikácie. Ostatky boli prevezené do krypty sídla panstva, do Tepličky nad Váhom. Tu bola kvôli nemu vybudovaná roku 1729 Loretánska kaplnka, prístavba ku farskému kostolu. Telo bolo uložené do rakvy so skleneným vekom a tam spočíva dodnes v zachovalom stave aj po 363 rokoch. Kaplnka sa stala pútnickým miestom, každoročne tam zavíta niekoľko desiatok návštevníkov z domova i zahraničia. Táto hradná pani je známa aj z ľudových povestí a rozprávaní, ktoré jej pripisujú aj niektoré zázraky (Raz, keď niesla chlieb chudobným z podhradia, ju pristihol manžel. Aby sa vyhla hnevu jeho hnevu, modlila sa a keď roztvorila ošatku, boli tam ruže. Tiež sa traduje, že keď chodievala za chudobnými, chodievala bosá a napriek tomu, že bola zima, v jej stopách rástli kvety.) V roku 1997 bola začatá kanonizácia, ktorá by viedla k vyhláseniu Žofie za svätú.

Za vlády kráľa Leopolda I, v rámci ťaženia proti účastníkom vešeléniovského povstania tajná vojenská rada nariadila aj zbúranie Strečnianskeho hradu pre jeho strategickú polohu. Hrad zbúral v septembri 1674 cisársky kapitán Michal Paull. Ešte predtým, než podmínoval palác a hradnú vežu, dal odniesť z hradu celé zariadenie. Podľa správy o stave hradu z roku 1680 boli na objekte natoľko poškodené strechy, múry, miestnosti, okná i dvere, že hrad bol neobývateľný. Jeho rutiny boli vystavené dažďom, snehu i vetrom, pričom tento stav trval už niekoľko rokov.

Počas povstania bol obydlím kurucov, protikráľovských Thőkőlyho povstalcov. Hrad prešiel následne do vlastníctva Jána Jakuba a Fridricha Lőwenburgovcov, synov cisárskeho generála.

Hrad má nepravidelný pôdorys, daný práve stavebnou činnosťou prevádzanou v priebehu niekoľkých storočí okolo najstaršieho jadra, ktoré pôvodne tvorila kamenná hranolová obytná opevnená veža, prístupná mostom a priekopou z južnej strany. Na severnej strane sa nachádzalo štvorhranné nádvorie s palácmi a kaplnkou, vybudované v 15. storočí. K týmto obytným budovám priliehalo na severe predhradie s veľkou, šikmo postavenou vežou, vypínajúcou sa priamo nad riekou na ostrom hrebeni skaly. Vnútornú, obytnú časť hradu rozšírili o nový dvojposchodový palác, vysunutý smerom na východ až na okraj hradného brala, priamo nad Váh. Kostkovci vybudovali pred staršou, gotickou časťou hradu nové renesančné predhradie, ktorého opevnenie spĺňalo požiadavky novej vojenskej techniky. Hrad, v polovici 17. storočia doplnený o už spomínané tri bastióny, ktoré sa zachovali len na dobových vyobrazeniach, sa stal najbezpečnejšou pevnosťou horného Považia. Hradné zrúcaniny, zvyšky palácov, kaplnky a veží, vklinené do skalného masívu, tvoria celok. Aj z diaľky sú viditeľné okná kaplnky so zvyškami kružieb. Stredoveká cesta, obchádzajúca hradné bralo, vedie návštevníka k vstupnej bráne a do nádvoria s dominujúcou vežou a konštrukciami hradných palácov až po kaplnku. Na hradných budovách a palácoch sa zachovali časti konštrukcií po stropoch, klenbách, architektonické články, najmä neskorogotické okná a zvyšky klenbového systému pretínaných rebier v kaplnke. Počas konzervácie uzavreli časť priestorov pre pripravovanú expozíciu stavebného vývoja hradu a jeho tradícií. Okrem toho sa na niektorých miestach zachovali zvyšky pôvodnej maľovky dokazujúcej červenkastú výzdobu interiérov.

V bezprostrednej blízkosti hradu boli dva mlyny – jeden bol na Váhu, druhý stál pri majeri pod hradom za cestou. Na Váhu pod hradom bolo aj prístavište pre plte. Blízko tohto miesta stála budova, v ktorej sa vyrábal pušný prach. Neďaleko cesty pod hradom bola mýtnica, ktorá mala dolnú miestnosť aj hornú izbu na poschodí. Pri mýtnici bola prícestná krčma. Z opačnej strany hradu v majeri boli stajne, pivovar, murovaná studňa, rybník a dva ovocné sady. V stajniach držali okrem koní aj dojnice, ovce, ošípané a hydinu pre potrebu obyvateľov hradu.

Hrad sa delil na dolný a horný. Dolný hrad sa nachádzal za hradnými múrmi a vchádzalo sa doň cez tri brány so zdvíhacím zariadením. Z troch brán jedna sa nazývala Prostredná. Z nádvoria dolného hradu boli vchody do pivníc pod hradom, do ľadovne a octárne. V areáli dolného hradu sa nachádzali aj zásobárne, sýpka, zbrojnica a stajne. Bola tu aj pekáreň a kováčska dielňa. Vedľa nižnej murovanej stajne bola voziareň.

Z priestorov dolného hradu sa dvíhala štvorposchodová hradná veža, okrúhla bašta a dvojposchodový hradný palác. V paláci boli panské, ženské a dievčenské izby, nižná jedáleň, izba pane, izba “na Babinej”, horná jedáleň, maľovaná hradná sála, kapitánova miestnosť, správcova izba, kuchyňa a kuchárova izba. V hornom hrade bola aj kaplnka, klenotnica, zásobárne a ďalšie miestnosti na ubytovanie hradných pánov a ich služobníctva. Na hradnej veži, aj na paláci bola pavlač. V hornom hrade bola aj kamenná cisterna na vodu. Priestory okrúhlej bašty slúžili prevažne pre hradný personál. Bola v nej aj drábska izba. V dokumentácii o oprave hradu sa spomínajú hákovnice, muškety a šmihovnice. Na hrade však boli aj mažiare a iné ťažké zbrane.

Miestnosti hradu sa vyhrievali habánskymi pecami zo zelených a bielych kachlíc. V hradnej sále a v jednej z jedální boli krby. Z vnútorného zariadenia sa spomínajú skrine, stojany na poháre, rozličné stoly, postele a obyčajné a maľované stoličky. Na veži boli vežové hodiny. Tak, ako na iných hradoch palatína Wesselényiho, aj na Strečne boli kožušiny, gobelíny, obrazy, koberce a iné predmety a zariadenia na pohodlné bývanie.

Prvé opravné práce na hrade sa začali v roku 1654. Majiteľ hradu (František Wesselényi). Predovšetkým sa zasklili okná okrúhlymi okennými sklami zasadenými do olova. Obyčajných skiel sa použilo 1 000, krištáľových 360. V drábnej izbe dali postaviť nové kachle a na dverách sa vymenili zámky i pánty. Výdavky na opravu v roku 1654 predstavovali 75 zlatých. V tom istom roku sa na majeri pod hradom začala kopať studňa, za čo sa vyplatilo 18 zlatých. Opravili sa habánske pece a postavilo sa aj niekoľko nových pecí zo zelených a bielych kachlíc. V rámci údržby sa vykonali aj stolárske a zámočnícke práce. Železné hákovnice, aby nezhrdzaveli, natreli míniom. Studňu v hradnom majeri dokončili v roku 1655. Dokumentácia o opravných prácach Strečnianskeho hradu v polovici 17. storočia umožňuje utvoriť si konkrétnu predstavu o vzhľade hradu, o jeho miestnostiach a čiastočne aj o ich vybavení.

Výsledky historicko – architektonického výskumu sa stali východiskom pre jeho čiastočnú rekonštrukciu a konzerváciu hradu.

Prvé novodobé opravy začali už začiatkom 20. storočia, presne roku 1910, kedy došlo k čiastočnému statickému zaisteniu a spevneniu. Počas vojny došlo k opätovnému poškodeniu. Kompletná konzervácia a čiastočná renovácia sa rozbehla v roku 1978. Obnove predchádzal archeologický výskum realizovaný Považským múzeom v Žiline. Ten odhalil veľké množstvo nálezov, napr. boli odkryté zvyšky kováčskej vyhne, našli sa najmä nasledovné predmety a črepy: stredoveká keramika, kachlice, železné predmety (strely do kuší a hákovníc), 16 strieborných a medených mincí, zlomky skla, súčasti rôznych odevov, kamenné články. Hradná studňa, hlboká 88 m, bola až po ústie zasypaná sutinami z demolovaných objektov. Počas čistiacich prác, ktoré trvali takmer 4 roky, sa v jej priestoroch našli napr. nálezy jednotlivých prvkov rebier gotickej klenby kaplnky, časť portálu, kamenný erb Žofie Bošňákovej, zlomky náhrobných platní, torzo portálu s menom Františka Wesselényiho, rôzne pracovné nástroje.

Počas prác sa úplne zrekonštruovala hlavná brána, hlavná veža, južný palác, severný palác a kaplnka, hrad sa stavebno-architektonicky dotvoril doplnením kamenného muriva do predpokladaných tvarov a niektoré objekty sa zastrešili. Z väčšej časti sa doplnili severná veža a predbránie, čiastočne východný palác, parkánová hradba a delové opevnenie. V roku 1992 boli dokončené hlavné práce a hrad bol sprístupnený verejnosti.

V hradných interiéroch je inštalovaná archeologicko – historická expozícia múzea dokladujúca vývoj hradu od pevnosti po barokové sídlo, približuje dejiny od vzniku po tragický zánik. Súčasťou expozície sú i torzá náhrobkov niektorých majiteľov hradu, kúsky krbov a obkladov. Okrem toho je tu bohatá fotodokumentácia a grafický materiál.

Po 363 rokoch od smrti sa Žofia Bošňáková symbolicky vrátila na hrad Strečno. V hradnej kaplnke pribudla v novej sezóne krypta s napodobeninou jej múmie, originál je v Loretánskej kaplnke rímskokatolíckeho kostola v neďalekej Tepličke nad Váhom. S iniciatívou vynoviť kaplnku prišiel nemecký reštaurátor keramiky Michael Daskalakis, ktorý pôsobí v Strečne sedem rokov. “Symbolicky sa vrátila ako spomienka. V čase, v ktorom žila, bola výnimkou, prekračovala spoločenské konvencie, aby mohla pomáhať chudobným a chorým. Môže byť príkladom pre dnešný život,” povedal. Kópiu múmie vytvoril z hliny. Rakva sa nachádza presne na tom istom mieste, kde uložili Žofiu po smrti

Z najvyššieho bodu hradu je krásna vyhliadka na údolie Váhu, kde okrem samotnej obce Strečno uvidíte aj Žilinskú kotlinu, Malú Fatru, Kysuckú vrchovinu a taktiež i novopostavenú Žilinskú vodnú nádrž a automobilku KIA. Pri pohľade vľavo si všimnete pomník. Je to pomník francúzskych partizánov, ktorí padli počas druhej svetovej vojny. Žiari belosťou a je dobre viditeľný aj z auta. Taktiež sa môžete ísť naň pozrieť z blízka, rovnako ako sme šli my. Stojí na vŕšku Zvonica neďaleko obce.

Obec i hrad Strečno sa zapísali aj do novodobých dejín za druhej svetovej vojny. Pri obci, pri vyústení Strečnianskej tiesňavy, sa v lete 1944 odohrali ťažké boje povstaleckých jednotiek s hitlerovskými vojskami, v bojoch sa vyznamenali najmä francúzski partizáni. Na juh od obce okolo vrchu Polom, z ktorého hitlerovci vybudovali skalnú pevnosť, sa v apríli 1945 odohrali najťažšie boje. Na ľavej strane smer Žilina je práve preto umiestnený pamätník a prírodné múzeum bojových zbraní a pozícií osloboditeľov pod Polomom.

Priamo pod hradom je kompa i most pre peších. Aby mal Riško zážitok, jednu cestu sme šli kompou, naspäť cez most.
Popod hrad vedie hlavný cestný i železničný ťah smer Bratislava – Košice, resp. Košice – Praha.
Okrem návštevy hradu, môžete sa vybrať aj na turistiku do okolia. Pre bicyklistov je tu niekoľko trás. Strečno je vhodným východiskom do pohoria Malá Fatra, a to ako do jeho južnej (Lúčanská Fatra), tak aj do severnej (Krivánska Fatra) časti.
Ten, kto chce, môže si spraviť vychádzku aj na Starhrad, ktorý sa týči na pravom brehu rieky Váh. Cesta trvá asi 1,5 hodiny a je vyznačená červenou turistickou značkou. Spolu so Strečnianskym hradom tvorili ojedinelý .duet stredovekých opevnení, ktoré vládli v minulosti hornému Považiu. Dnes tvoria súčasť miestnej prírodnej scenérie. My sme ju nešli. Niežeby sme boli unavení, ale chceli sme sa vrátiť, aby sme mohli dať deti spať v ich zvyčajnom termíne. Nie je to od nás ďaleko a preto si tú turistiku urobíme nabudúce.

Oproti Starému hradu sa rozprestiera Domašínsky meander, najvýznamnejší prírodný výtvor v Národnom parku Malá Fatra; na chránenom území sa nachádzajú zvyšky legendami opradených skál Margita a Besná.

Cez Strečno a Strečniansky prielom vedie i prvá historicko – prírodovedná náučná autocesta v dĺžke 4,5 km.
Pod hradom je vybudované aj malé detské ihrisko, s hojdačkami a preliezkou, čo náš Riško veľmi ocenil.. Asi tam bude aj občerstvenie, ale my sme boli mimo sezóny a navyše počas týždňa, tak tam bolo všetko zatvorené.

Ešte by som chcela upozorniť všetkých potenciálnych návštevníkov na otváracie hodiny hradu. Na rozdiel od iných pamiatok, je tu otvorené aj v pondelok. Prehliadky hradu sú o 9, 10, 11,30, 14, 15, 16-tej. Niekedy sa na nádvorí hradu konajú aj prestavenia. A pre milovníkov rozprávok jedna informácia – natáčala sa tu americká rozprávka „Dračie srdce“.

Všetkým prajeme príjemné zážitky.

Časť informácií v uverejnenom článku ohľadom Strečna bola prevzatá :
– od autora Miloša Dudáša: „Hrad Strečno“, uverejnenom v časopise Pamiatky a múzeá č.3/1997
– z textu od autora Milana Hromníka: „Žofia Bošňáková“, Trnava 2000
http://www.zamky.sk
http://www.muzeum.sk
http://hrad-strecno.szm.sk/
http://www.matusovo-kralovstvo.sk
http://www.travel-to-zilina.biz
http://www.dmc.fmph.uniba.sk/public_html/climate/Hrad Strecno.htm
http://www.velkaepocha.sk/content/view/2502/41/

Angelika Švajdlenková

Posted in História, Hrady a zámky, Výlety | Tagged | 1 Comment

Plány a nápady na Deň detí.

Už pri organizovaní Mikuláša, v decembri roku 2006 ma napadlo, že by bolo dobré urobiť aj ďalšie akcie. Traja Králi ani oslava Veľkej noci sa mi nezdali príliš vhodné. Ale čo tak MDD? To by bolo niečo. V hlave mi skrsol plán a musím sa priznať, že dosť rozsiahly. Priam som sa tešila, ako sa bude realizovať. Som prílišná optimistka a tak som dúfala, že keď uvidia ľudia z okolia ako sa naše ihrisko dáva dokopy a uvedieme napríklad aj účet, či požiadame ich o venovanie 2% z daní, ktoré aj tak musia štátu odviesť, budú nám nápomocní. Hlavne, keď sa tam aj ich ratolesti chodia hrávať. Preto sa urobilo niekoľko desiatok letáčikov, tie sa rozdávali priamo na ihrisku, keď neboli, oslovovali sa ľudia priamo. Za týmto účelom sa založil aj účet (1100920001/8130, variabilný symbol 123456) v Komunitnej Nadácií Bratislava (KNB, www.knb.sk ) a jeho číslo aj s variabilným symbolom som namaľovala priamo na bludisko. Tento účet Partnerstva mal byť a stále je určený výhradne na rekonštrukciu ihriska Lachova. Jeho prostriedky sú viazané len na účel definovaný pri zakladaní a tým je zveľadenie už zmieneného priestoru. Žiaľ, účet stále zíva prázdnotou. Ešte je však nádej, minimálne naši rodinní príslušníci a bližší známi nám prispejú svojimi daňami.

Pomaly prišiel marec. KNB bol vyhlásený nový grant vo výške 15.000,- Sk ( Young4BA, www.young4ba.sk ), zameraný na aktivity pre deti a mládež., ktoré by boli zrealizované od apríla do augusta 2007. Tento termín mi vyhovoval a preto som nelenila a sama pripravila projekt na Deň detí. Už pri jeho písaní som sa nadchla. Sama mám dve maloleté deti a aj keď môj menší syn Robko tento rok ešte nič z toho mať nebude, keďže má len pár mesiacov, tešilo ma vedomie, že starší Riško si to užije aj s ostatnými deťmi.

Myslela som na rozličné vekové kategórie. Okrem skákacieho hradu tu boli navrhnuté iné atrakcie, ako maľovanie tvárí, maľovanie kriedami na chodník či pastelkami na papier, nafukovanie balónikov a ich kreslenie a súťaže, ako skok vo vreci, hádzanie loptičkou do basketbalového koša pre menších, či vyfukovanie bublín. Okrem toho si každé dieťa malo odniesť aj malú pozornosť vo forme balíčka s darčekmi. Aby to ešte nestačilo, oslovila som Saleziánov, ktorí na báze dobrovoľnosti robia animátorstvo a požiadala ich o spoluprácu. Ich vyjadrenie zatiaľ žiaľ nemám, ale dúfam že bude pozitívne. A ešte niečo. Idem osloviť aj spoločnosti vyrábajúce, či dovážajúce potraviny. Chcela by som, aby sme mohli na ihrisku každému dieťaťu dať aj niečo zdravé a sladké, ako napríklad jogurt, keksík či malú čokoládku. Ak sa podarí, budú si tu môcť pochutnať aj na cukrovej vate a pukancoch, ale to už budú musieť zakúpiť rodičia.

Takže projekt bol na svete, bolo potrebné ho ale prekonzultovať s niekým z príslušnej Nadácie. Dohodla som si stretnutie a bola trochu ako na ihlách, čo všetko bude ešte nutné zmeniť či dorobiť, aby bolo možné ho aspoň poslať. Bola som však milo prekvapená. Pán M. Dragún mi vlial nádej a preto som neváhala a návrh projektu predložila komisii na posúdenie. Uzávierka je 16. apríla a vyhodnotenie do jeho konca.

Taktiež som sa dozvedela o možnosti , požiadať aj starostu Petržalky o finančnú pomoc. Po minulé roky totiž mohol starosta sám bez poslancov miestneho zastupiteľstva rozhodnúť o balíku vo výške 10.000,- Sk. Preto som mu napísala a požiadala o túto čiastku. Ak by nám táto bola priznaná, celá by sa venovala na zabezpečenie nového povrchu pod existujúcimi hracími prvkami (preliezkami), aby naše ihrisko zodpovedalo európskym normám a mohlo byť prevádzkované i naďalej.

Tak teda všetci, prosím, držte mi palce. Či ako hovoria bratia Česi: „Držte mi pěsti, protože kolik pěstí, tolik štěstí.“

Angelika Švajdlenková

Posted in Pre deti | Tagged | Leave a comment

Horoskop


Veríte na horoskopy?

Veríte tomu, že každý z nás má knihu života dopredu popísanú a my už v nej len listujeme po jednotlivých stránkach až na koniec knihy? Alebo beriete horoskopy len ako spestrenie, zábavu, a neriadite sa nimi. Prípadne, horoskopy úplne zatracujete.

Ja osobne patrím k tým neveriacim, ale občas sa rád pobavím pri čítaní horoskopov. Určite si nemyslím, že horoskopy písané pre každý deň a uverejnené v dennej tlači, majú nejakú váhu. Skôr som ochotný veriť tomu, že na základe znamenia v ktorom sme sa narodili, sa dajú odhadnúť niektoré naše povahové črty. Ja som napríklad blíženec. Najjednoduchšia defínícia blíženca je rozpoltenie osobnosti. Sú to ľudia viacerých tvárí. V mojom prípade skôr viacerých nálad :-). Tak trochu sa viem vtesnať do tejto základnej definície blížencov. Takisto moji kamaráti, narodení v tomto znamení, tejto definícii vyhovujú (väčšinou).

Väčšina ľudí sa vie po prečítaní horoskopu zaradiť do definície pre svoje znamenie. Až keď si človek pozrie pozornejšie všetky znamenia horoskopu, zistí že sa vie zaradiť do väčšiny znamení. Každopádne som ochotný priznať, že asi niečo na tých horoskopoch bude. To znamená, že verím tomu, že horoskop, resp. znamenie, v ktorom sa dotyčná osoba narodila, môže čiastočne ukázať čo sa v človeku skrýva.

Ale to, že dnes na Vás podľa horoskopu spadne meteor, alebo Vás s prepáčením oserie holub, prípadne vyhráte prvú cenu, je absolútny blud. Možno aj preto sú denné horoskopy v novinách, písané všeobecnejšie, resp. alibisticky. Doba Nostradamov už skončila.

Ako som sa vlastne k tejto téme dostal? Našiel som si najvyhľadávanejšie slová na slovenskom internete za rok 2006 a zistil som, že v prvej desiatke sa horoskop umiestnil až 2 krát. To znamená, že veľa ludí na Slovensku horoskopy na internete vyhľadáva. Aj keď si myslím, že veľká skupina z nich horoskopom neverí, prípadne je na tom podobne ako ja, určite sa v takej veľkej množine ľudí nájdu aj takí, ktorí horoskopom veria. Či už patríte do jednej skupiny, alebo do druhej, prajem Vám len tie najlepšie predpovede do budúcna zapísané Vašich knihách osudu.

Na záver si neodpustím, krátku spomienku na vysokú školu. Mali sme spolužiaka maďarskej národnosti. Keď raz vyletel na skúške a profesor sa ho pýtal, prečo sa nepripravoval, odpovedal: “Viete pán profesor, ja som mal na dnes zlý horoskóp”.

Juraj Švajdlenka

Posted in Uncategorized | Leave a comment