Ak chcete využiť voľný čas a pritom spoznávať krásy Slovenska, jednou z možností je navštíviť HRAD STREČNO. Nachádza sa pri rovnomennej obci Strečno, smer Žilina - Martin.
Aj my sme využili voľnú chvíľu a spríjemnili sme si čas jeho návštevou. Zaparkovať sa dá priamo pod hradom, na štrkovom parkovisku. Odtiaľ Vás prístupová cesta vedie po schodoch a plošinách priamo až na hrad. Ten je známy už niekoľko storočí. Pri vstupe je možnosť si zakúpiť aj lístky pre kameru či fotoaparát a teda realizovať aj svoju fotodokumentáciu. Vstup je za 50,-, fotoaparát za 20,- a kamera za 30,- Sk, čiže nič nákladné. Deti do 6 rokov majú vstup voľný. Prehliadka je realizovaná v prítomnosti sprievodcu. Nás sprevádzala príjemná sprievodkyňa, ktorá nás aj informovala o histórií a nálezoch z priestorov hradu i okolia.
Hrad bol postavený na prelome 13. – 14. storočia, i keď prvé osídlenie je oveľa staršie, ako dokazujú archeologické nálezy z hradného kopca, už od mladšej doby bronzovej. Prvé písomnosti sa objavili už za čias Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1316. Výslovný písomný dôkaz o jestvovaní hradu pochádza až z roku 1384, keď sa spomína pod názvom "comitatus castri Strechyn". Pôvodne išlo o malé strážne hradné opevnenie chrániace mýtnu stanicu na brode cez rieku Váh. Pôvodne malé opevnenie (22x18 m), ktoré sa časom rozširovalo až do podoby rozsiahleho hradu (165x61 m).
Vystriedalo sa tu niekoľko majiteľov. Až do konca 14 storočia bol majetok kráľa, konkrétne v rukách kráľovien Barbory a neskôr Alžbety. Od 1397 sa dostáva do súkromného vlastníctva poľského šľachtica Sudivoja z Ostrorohu. V nasledujúcom storočí vystriedal niekoľkých vlastníkov, ako Ján Čapek zo Sán, Štefan Pongrác, Ján Trnka z Ratiboříc, Teofil Turzo z Betlanoviec, Pavol Kiniži, kapitán horného Uhorska a po jeho smrti v roku 1494 manželka Benigna (v tomto období zažil aj najväčší stavebný rozmach) a iní.
16. storočie nebolo iné. Majitelia sa striedali pomerne často, patria medzi nich Matej Korvín, Ján Zápoľský, Burian Svetlovský z Vlčnova, bratia Peter a Mikuláš Kostkovci a neskôr rodina Dersffyovcov. Na čas ho obsadili i husiti.
V polovici 17. storočia sa doplnili tri bastióny a hrad dosiahol svoju najväčšiu veľkosť.
Ako najlepšie opevnenie na hornom Považí, bol hrad strategickým bodom. Niet sa čomu diviť, že sa stal aj útočišťom povstalcov proti kráľovi.
Jeho najznámejším majiteľom boli i František Wesselényi (Vešelíni, Vesselény), známy svojou veľkou krutosťou aj s manželkou Žofiou Bošňákovou, ktorá bola priam jeho pravým opakom. Žili striedavo na hrade a v renesančnom kaštieli v Tepličke nad Váhom. Zomrela na hrade roku 1644. František slúžil u Tomáša Bošňáka (otca Žofie), ktorý bol kapitánom na Fiľakovskom hrade. Po jeho smrti sa stal kapitánom Fiľakovského hradu František Wesselényi. Neskôr sa stal i hlavným kapitánom hornouhorských vojsk. V roku 1655 dosiahol dokonca najvyššiu možnú hodnosť – uhorského palatína, najvyššieho krajinského hodnostára po kráľovi. V roku 1662 za prítomnosti kráľa a cisára Leopolda I. dostal v bratislavskom františkánskom kostole vyznamenanie Rád zlatého rúna. Vo funkcii uhorského palatína sa v roku 1664 stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti kráľovi. Sprisahanie bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bez súhlasu krajinského snemu vo Vašvári uzavrel s Turkmi nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť roku 1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Za účasť na protikráľovskom odboji František prišiel o majetok, ktorý prepadol v prospech koruny.
Žofia Bošňáková sa narodila na Šurianskom hrade, kde bol jej otec vtedy kapitánom. Celý svoj život sa venovala charitatívnej činnosti. Na svojom panstve založila a vydržiavala útulok s nemocnicou pre chudobných, chorých, opustených a siroty. Keď roku 1633 vypukol mor, osobne sa starala o postihnutých. V roku 1644 (vo veku necelých 35 rokov) zomrela. Pre jej príkladný a cnostný život ju mnohí už počas jej života pokladali za sväticu.
Nový majiteľ Jakub Lőwenburg dal prehľadať hrad, nakoľko sa šírili chýry o skrytom poklade. V ruinách schátraného hradu však nenašli žiadny poklad, pretože pred jeho demoláciou všetky cennosti z neho odviezli do Viedne a výzbroj do novopostavenej protitureckej pevnosti v Leopoldove. V krypte pod poškodenou kaplnkou však objavili, medzi asi päťdesiatimi spráchnivenými rakvami a telami zosnulých, rakvu s neporušeným telom Žofie. Aj po 45-tich rokoch, ktoré uplynuli od smrti, bolo v neporušenom stave bez akejkoľvek mumifikácie. Ostatky boli prevezené do krypty sídla panstva, do Tepličky nad Váhom. Tu bola kvôli nemu vybudovaná roku 1729 Loretánska kaplnka, prístavba ku farskému kostolu. Telo bolo uložené do rakvy so skleneným vekom a tam spočíva dodnes v zachovalom stave aj po 363 rokoch. Kaplnka sa stala pútnickým miestom, každoročne tam zavíta niekoľko desiatok návštevníkov z domova i zahraničia. Táto hradná pani je známa aj z ľudových povestí a rozprávaní, ktoré jej pripisujú aj niektoré zázraky (Raz, keď niesla chlieb chudobným z podhradia, ju pristihol manžel. Aby sa vyhla hnevu jeho hnevu, modlila sa a keď roztvorila ošatku, boli tam ruže. Tiež sa traduje, že keď chodievala za chudobnými, chodievala bosá a napriek tomu, že bola zima, v jej stopách rástli kvety.) V roku 1997 bola začatá kanonizácia, ktorá by viedla k vyhláseniu Žofie za svätú.
Za vlády kráľa Leopolda I, v rámci ťaženia proti účastníkom vešeléniovského povstania tajná vojenská rada nariadila aj zbúranie Strečnianskeho hradu pre jeho strategickú polohu. Hrad zbúral v septembri 1674 cisársky kapitán Michal Paull. Ešte predtým, než podmínoval palác a hradnú vežu, dal odniesť z hradu celé zariadenie. Podľa správy o stave hradu z roku 1680 boli na objekte natoľko poškodené strechy, múry, miestnosti, okná i dvere, že hrad bol neobývateľný. Jeho rutiny boli vystavené dažďom, snehu i vetrom, pričom tento stav trval už niekoľko rokov.
Počas povstania bol obydlím kurucov, protikráľovských Thőkőlyho povstalcov. Hrad prešiel následne do vlastníctva Jána Jakuba a Fridricha Lőwenburgovcov, synov cisárskeho generála.
Hrad má nepravidelný pôdorys, daný práve stavebnou činnosťou prevádzanou v priebehu niekoľkých storočí okolo najstaršieho jadra, ktoré pôvodne tvorila kamenná hranolová obytná opevnená veža, prístupná mostom a priekopou z južnej strany. Na severnej strane sa nachádzalo štvorhranné nádvorie s palácmi a kaplnkou, vybudované v 15. storočí. K týmto obytným budovám priliehalo na severe predhradie s veľkou, šikmo postavenou vežou, vypínajúcou sa priamo nad riekou na ostrom hrebeni skaly. Vnútornú, obytnú časť hradu rozšírili o nový dvojposchodový palác, vysunutý smerom na východ až na okraj hradného brala, priamo nad Váh. Kostkovci vybudovali pred staršou, gotickou časťou hradu nové renesančné predhradie, ktorého opevnenie spĺňalo požiadavky novej vojenskej techniky. Hrad, v polovici 17. storočia doplnený o už spomínané tri bastióny, ktoré sa zachovali len na dobových vyobrazeniach, sa stal najbezpečnejšou pevnosťou horného Považia. Hradné zrúcaniny, zvyšky palácov, kaplnky a veží, vklinené do skalného masívu, tvoria celok. Aj z diaľky sú viditeľné okná kaplnky so zvyškami kružieb. Stredoveká cesta, obchádzajúca hradné bralo, vedie návštevníka k vstupnej bráne a do nádvoria s dominujúcou vežou a konštrukciami hradných palácov až po kaplnku. Na hradných budovách a palácoch sa zachovali časti konštrukcií po stropoch, klenbách, architektonické články, najmä neskorogotické okná a zvyšky klenbového systému pretínaných rebier v kaplnke. Počas konzervácie uzavreli časť priestorov pre pripravovanú expozíciu stavebného vývoja hradu a jeho tradícií. Okrem toho sa na niektorých miestach zachovali zvyšky pôvodnej maľovky dokazujúcej červenkastú výzdobu interiérov.
V bezprostrednej blízkosti hradu boli dva mlyny - jeden bol na Váhu, druhý stál pri majeri pod hradom za cestou. Na Váhu pod hradom bolo aj prístavište pre plte. Blízko tohto miesta stála budova, v ktorej sa vyrábal pušný prach. Neďaleko cesty pod hradom bola mýtnica, ktorá mala dolnú miestnosť aj hornú izbu na poschodí. Pri mýtnici bola prícestná krčma. Z opačnej strany hradu v majeri boli stajne, pivovar, murovaná studňa, rybník a dva ovocné sady. V stajniach držali okrem koní aj dojnice, ovce, ošípané a hydinu pre potrebu obyvateľov hradu.
Hrad sa delil na dolný a horný. Dolný hrad sa nachádzal za hradnými múrmi a vchádzalo sa doň cez tri brány so zdvíhacím zariadením. Z troch brán jedna sa nazývala Prostredná. Z nádvoria dolného hradu boli vchody do pivníc pod hradom, do ľadovne a octárne. V areáli dolného hradu sa nachádzali aj zásobárne, sýpka, zbrojnica a stajne. Bola tu aj pekáreň a kováčska dielňa. Vedľa nižnej murovanej stajne bola voziareň.
Z priestorov dolného hradu sa dvíhala štvorposchodová hradná veža, okrúhla bašta a dvojposchodový hradný palác. V paláci boli panské, ženské a dievčenské izby, nižná jedáleň, izba pane, izba "na Babinej", horná jedáleň, maľovaná hradná sála, kapitánova miestnosť, správcova izba, kuchyňa a kuchárova izba. V hornom hrade bola aj kaplnka, klenotnica, zásobárne a ďalšie miestnosti na ubytovanie hradných pánov a ich služobníctva. Na hradnej veži, aj na paláci bola pavlač. V hornom hrade bola aj kamenná cisterna na vodu. Priestory okrúhlej bašty slúžili prevažne pre hradný personál. Bola v nej aj drábska izba. V dokumentácii o oprave hradu sa spomínajú hákovnice, muškety a šmihovnice. Na hrade však boli aj mažiare a iné ťažké zbrane.
Miestnosti hradu sa vyhrievali habánskymi pecami zo zelených a bielych kachlíc. V hradnej sále a v jednej z jedální boli krby. Z vnútorného zariadenia sa spomínajú skrine, stojany na poháre, rozličné stoly, postele a obyčajné a maľované stoličky. Na veži boli vežové hodiny. Tak, ako na iných hradoch palatína Wesselényiho, aj na Strečne boli kožušiny, gobelíny, obrazy, koberce a iné predmety a zariadenia na pohodlné bývanie.
Prvé opravné práce na hrade sa začali v roku 1654. Majiteľ hradu (František Wesselényi). Predovšetkým sa zasklili okná okrúhlymi okennými sklami zasadenými do olova. Obyčajných skiel sa použilo 1 000, krištáľových 360. V drábnej izbe dali postaviť nové kachle a na dverách sa vymenili zámky i pánty. Výdavky na opravu v roku 1654 predstavovali 75 zlatých. V tom istom roku sa na majeri pod hradom začala kopať studňa, za čo sa vyplatilo 18 zlatých. Opravili sa habánske pece a postavilo sa aj niekoľko nových pecí zo zelených a bielych kachlíc. V rámci údržby sa vykonali aj stolárske a zámočnícke práce. Železné hákovnice, aby nezhrdzaveli, natreli míniom. Studňu v hradnom majeri dokončili v roku 1655. Dokumentácia o opravných prácach Strečnianskeho hradu v polovici 17. storočia umožňuje utvoriť si konkrétnu predstavu o vzhľade hradu, o jeho miestnostiach a čiastočne aj o ich vybavení.
Výsledky historicko - architektonického výskumu sa stali východiskom pre jeho čiastočnú rekonštrukciu a konzerváciu hradu.
Prvé novodobé opravy začali už začiatkom 20. storočia, presne roku 1910, kedy došlo k čiastočnému statickému zaisteniu a spevneniu. Počas vojny došlo k opätovnému poškodeniu. Kompletná konzervácia a čiastočná renovácia sa rozbehla v roku 1978. Obnove predchádzal archeologický výskum realizovaný Považským múzeom v Žiline. Ten odhalil veľké množstvo nálezov, napr. boli odkryté zvyšky kováčskej vyhne, našli sa najmä nasledovné predmety a črepy: stredoveká keramika, kachlice, železné predmety (strely do kuší a hákovníc), 16 strieborných a medených mincí, zlomky skla, súčasti rôznych odevov, kamenné články. Hradná studňa, hlboká 88 m, bola až po ústie zasypaná sutinami z demolovaných objektov. Počas čistiacich prác, ktoré trvali takmer 4 roky, sa v jej priestoroch našli napr. nálezy jednotlivých prvkov rebier gotickej klenby kaplnky, časť portálu, kamenný erb Žofie Bošňákovej, zlomky náhrobných platní, torzo portálu s menom Františka Wesselényiho, rôzne pracovné nástroje.
Počas prác sa úplne zrekonštruovala hlavná brána, hlavná veža, južný palác, severný palác a kaplnka, hrad sa stavebno-architektonicky dotvoril doplnením kamenného muriva do predpokladaných tvarov a niektoré objekty sa zastrešili. Z väčšej časti sa doplnili severná veža a predbránie, čiastočne východný palác, parkánová hradba a delové opevnenie. V roku 1992 boli dokončené hlavné práce a hrad bol sprístupnený verejnosti.
V hradných interiéroch je inštalovaná archeologicko – historická expozícia múzea dokladujúca vývoj hradu od pevnosti po barokové sídlo, približuje dejiny od vzniku po tragický zánik. Súčasťou expozície sú i torzá náhrobkov niektorých majiteľov hradu, kúsky krbov a obkladov. Okrem toho je tu bohatá fotodokumentácia a grafický materiál.
Po 363 rokoch od smrti sa Žofia Bošňáková symbolicky vrátila na hrad Strečno. V hradnej kaplnke pribudla v novej sezóne krypta s napodobeninou jej múmie, originál je v Loretánskej kaplnke rímskokatolíckeho kostola v neďalekej Tepličke nad Váhom. S iniciatívou vynoviť kaplnku prišiel nemecký reštaurátor keramiky Michael Daskalakis, ktorý pôsobí v Strečne sedem rokov. "Symbolicky sa vrátila ako spomienka. V čase, v ktorom žila, bola výnimkou, prekračovala spoločenské konvencie, aby mohla pomáhať chudobným a chorým. Môže byť príkladom pre dnešný život," povedal. Kópiu múmie vytvoril z hliny. Rakva sa nachádza presne na tom istom mieste, kde uložili Žofiu po smrti
Z najvyššieho bodu hradu je krásna vyhliadka na údolie Váhu, kde okrem samotnej obce Strečno uvidíte aj Žilinskú kotlinu, Malú Fatru, Kysuckú vrchovinu a taktiež i novopostavenú Žilinskú vodnú nádrž a automobilku KIA. Pri pohľade vľavo si všimnete pomník. Je to pomník francúzskych partizánov, ktorí padli počas druhej svetovej vojny. Žiari belosťou a je dobre viditeľný aj z auta. Taktiež sa môžete ísť naň pozrieť z blízka, rovnako ako sme šli my. Stojí na vŕšku Zvonica neďaleko obce.
Obec i hrad Strečno sa zapísali aj do novodobých dejín za druhej svetovej vojny. Pri obci, pri vyústení Strečnianskej tiesňavy, sa v lete 1944 odohrali ťažké boje povstaleckých jednotiek s hitlerovskými vojskami, v bojoch sa vyznamenali najmä francúzski partizáni. Na juh od obce okolo vrchu Polom, z ktorého hitlerovci vybudovali skalnú pevnosť, sa v apríli 1945 odohrali najťažšie boje. Na ľavej strane smer Žilina je práve preto umiestnený pamätník a prírodné múzeum bojových zbraní a pozícií osloboditeľov pod Polomom.
Priamo pod hradom je kompa i most pre peších. Aby mal Riško zážitok, jednu cestu sme šli kompou, naspäť cez most.
Popod hrad vedie hlavný cestný i železničný ťah smer Bratislava – Košice, resp. Košice – Praha.
Okrem návštevy hradu, môžete sa vybrať aj na turistiku do okolia. Pre bicyklistov je tu niekoľko trás. Strečno je vhodným východiskom do pohoria Malá Fatra, a to ako do jeho južnej (Lúčanská Fatra), tak aj do severnej (Krivánska Fatra) časti.
Ten, kto chce, môže si spraviť vychádzku aj na Starhrad, ktorý sa týči na pravom brehu rieky Váh. Cesta trvá asi 1,5 hodiny a je vyznačená červenou turistickou značkou. Spolu so Strečnianskym hradom tvorili ojedinelý .duet stredovekých opevnení, ktoré vládli v minulosti hornému Považiu. Dnes tvoria súčasť miestnej prírodnej scenérie. My sme ju nešli. Niežeby sme boli unavení, ale chceli sme sa vrátiť, aby sme mohli dať deti spať v ich zvyčajnom termíne. Nie je to od nás ďaleko a preto si tú turistiku urobíme nabudúce.
Oproti Starému hradu sa rozprestiera Domašínsky meander, najvýznamnejší prírodný výtvor v Národnom parku Malá Fatra; na chránenom území sa nachádzajú zvyšky legendami opradených skál Margita a Besná.
Cez Strečno a Strečniansky prielom vedie i prvá historicko - prírodovedná náučná autocesta v dĺžke 4,5 km.
Pod hradom je vybudované aj malé detské ihrisko, s hojdačkami a preliezkou, čo náš Riško veľmi ocenil.. Asi tam bude aj občerstvenie, ale my sme boli mimo sezóny a navyše počas týždňa, tak tam bolo všetko zatvorené.
Ešte by som chcela upozorniť všetkých potenciálnych návštevníkov na otváracie hodiny hradu. Na rozdiel od iných pamiatok, je tu otvorené aj v pondelok. Prehliadky hradu sú o 9, 10, 11,30, 14, 15, 16-tej. Niekedy sa na nádvorí hradu konajú aj prestavenia. A pre milovníkov rozprávok jedna informácia – natáčala sa tu americká rozprávka „Dračie srdce“.
Všetkým prajeme príjemné zážitky.
Časť informácií v uverejnenom článku ohľadom Strečna bola prevzatá :
- od autora Miloša Dudáša: „Hrad Strečno“, uverejnenom v časopise Pamiatky a múzeá č.3/1997
- z textu od autora Milana Hromníka: „Žofia Bošňáková“, Trnava 2000
-
http://www.zamky.sk-
http://www.muzeum.sk-
http://hrad-strecno.szm.sk/-
http://www.matusovo-kralovstvo.sk-
http://www.travel-to-zilina.biz-
http://www.dmc.fmph.uniba.sk/public_html/climate/Hrad Strecno.htm-
http://www.velkaepocha.sk/content/view/2502/41/Angelika Švajdlenková
Označenia: hrady a zamky, Slovensko
História Európy je nerozlučne spojená s bojmi a tie s bojovníkmi. Keď si odmyslím tú dávnu minulosť, keď sa naši predkovia ponevierali po zasnežených pláňach nadháňajúc mamuty, ako i dobu nedávnu, keď vietor odnáša z bojísk vôňu strelného prachu, aj tak ostáva dosť času, kedy sa navzájom naši drahí predchodcovia lomili hlava nehlava.
Rytieri, kto to vlastne bol? Boli to cvičení jazdci – bojovníci zo šľachtického stavu. Zúčastnili sa krížových výprav vyhlasovaných na záchranu Božieho hrobu od nevercov (prvá vyhlásená pápežom Urbanom II, 27.11.1095, v Clermont). Rytiermi za zväčša stávali mladší synovia, ktorí boli podľa vtedajšieho práva vylúčení z následníctva majetku. Okrem schopnosti bojovať, rytier musel ovládať i umenie dvornej lyriky. Od rytiera sa vyžadovala čestnosť, ochrana žien a slabých i pomoc chudobným. Samozrejme, nie všetci tieto rytierske cnosti vyznávali. 
Rád johanitov (dnes Rád maltézskych rytierov), 
Rád nemeckých rytierov (tiež pod názvami Nemecký rád, Dom hospitalitov sv. Márie teutónskej v Jeruzaleme, Teutónski rytieri)
Templársky rád (Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho). 
Súčasne s rytiermi, vznikla i tradícia trubadúrstva. Pôvod možno hľadať v južnom Francúzsku, na dvore Eleonóry Akvitánskej, matky Richarda Levie srdce. Potulní básnici križovali Európu, navštevovali hrady a spievali o romantickej láske k dámam, o dvornosti, o viere i o hrdinských činoch rytierov. 
